Začnem osobne. Keďže s deťmi a mládežou som v Devínskej strávil nejeden rok, každé úmrtie blízke deťom, s ktorými pracujem, sa ma dotkne. Ani tento raz tomu nebolo inak. Prechádzam smútením rovnako, ako ostatní, ktorých sa smrť dotkne. Podobne na mňa prišla aj fáza hľadania vinníka. A ako pracovník, ktorý už má za sebou skúsenosti a je verejnou osobou, svoj hnev a obvinenie prejavím verejne. Lebo aj to občas treba.
píše: Matej Nagy
Sú kamery prínosom, alebo naopak prekážkou?
Možno by som tento blog písať nemusel a svojím smútením by som prešiel v súkromí, nebyť jedného drobného momentu, ktorý sa udial ešte pred smutným dňom detí. V poslednom čase sme často bývali počas terénnej práce s partiou ôsmakov na školskom dvore na Bukovčana. Otvorili mnohé boľavé témy a my sme s nimi mohli pracovať. Žiaľ našu prácu stopla kamera rovno nad miestom, kde sa partia stretávala.
Vyhnali sme ich!
A ako to spolu súvisí? Dovolím si tvrdiť, že smrť dievčat na koľajniciach nebola chyba v systéme, ale bola to systémová chyba. Isteže dobre napísal Marek Madro, riaditeľ IP-čka, že puberta je obdobím, ktoré je pre každé dieťa náročným obdobím plným zmien a že partie sú v tomto období života veľmi podstatné. Lenže ak sa nepozrieme na veci trochu kriticky, z chýb sa nepoučíme. Mládež trávi veľa voľného času vonku, spoločne v partiách, neformálne. Prečo? Je to prirodzené. Chcú byť spolu, lebo sa vymedzujú voči svojim rodičom, v partii si rozumejú, majú podobné názory, rebelujú voči konvenciám, skúšajú svoje možnosti…
A čo robíme my dospelí? Nepáči sa nám, že mládež je hlučná, vulgárna, že pije a fajčí pod našimi oknami. Nepáči sa nám, že sedia na detských ihriskách. Že robia taggy a grafitty, že športujú inak ako sme športovali my pred 20 až 50-timi rokmi, keď sme boli mladí…
Preto na nich kričíme z balkónov, píšeme statusy na fejsbúčik do skupiny DNV a napokon inštalujeme kamery na všetky miesta, kde by mohla mládež tráviť čas. Pozrite si galériu: všetky kamery sú na miestach, kde mládež trávila čas. Píšem to v minulom čase. Už tam čas netrávia. Máme pokoj. Vyhnali sme ich!
Vieme čo potrebujú mladí?
Pýta sa niekto na potreby detí a mladých? Vieme, čo potrebujú? Česť výnimkám, je zopár dospelých, čo to vedia (aj rodičia, aj učitelia, aj iní dospelí), ale podľa toho, čo pozorujem, je to menšina. A pýtať sa na potreby, byť pozorný voči deťom a mladým, to chce vyjsť zo svojej zóny komfortu. Preto máme radi skratkovité riešenia: inštalácia kamier, zamykanie športovísk, volanie polície, trestanie nevhodného správania…
Lepšie je naučiť ľudí ryby loviť, ako im ich dávať
Čo s tým môžeme urobiť? V prvom rade, každý za seba si môžeme spytovať svedomie, či berieme deti a mladých vážne. Či im prejavujeme úctu a vieme im dať dôveru. Druhá vec je, čo môžeme urobiť na úrovni systému (lebo tak som na úvod povedal: je to systémová chyba). Miesto financovania kamerového systému, dať viac financií do práce s mládežou a rodinami. Bezpochyby si dovolím tvrdiť, že je to drahšie riešenie, ale z dlhodobého hľadiska efektívnejšie. Lepšie je naučiť ľudí ryby loviť, ako im ich dávať.
Súvisiace články
Autor blogu je riaditeľom občianskeho združenia Ichtys, ktoré sa v Devínskej Novej Vsi zaoberá prácou s „problémovou mládežou“.