Neprejdú!

Neprejdú! To bolo heslo príslušníkov pohraničnej stráže, ktorí počas komunizmu strážili hranice Česko-slovenskej republiky. Nie pred ohrozením zvonka, ale kvôli tomu, aby zabránili svojim vlastným občanom opustiť socialistický raj v ktorom žili. Bránili im v opustení republiky so zbraňou v ruke a mali rozkaz tú zbraň proti vlastným neozbrojeným občanom aj použiť. Nie raz ju aj naozaj použili. Dôsledkom boli stovky mŕtvych nevinných ľudí.

píše: Ján Žatko

Pohraničná stráž

Pohraničná stráž bola ozbrojená zložka, ktorá mala zo zákona o ochrane štátnych hraníc na starosti ochranu a kontrolu štátnej hranice. Jej činnosť nepostihovala hospodársku cezhraničnú kriminalitu, tú mali na starosti colníci. Sledovala a usmerňovala najmä pohyb osôb okolo štátnej hranice. Najostrejšie boli strážené úseky hranice s bývalou Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom, kade prebiehala takzvaná železná opona. Pred hranicou smerom do vnútrozemia sa nachádzalo tzv. hraničné pásmo, ktoré uľahčovalo chytanie utečencov, ktorí sa pokúšali „utiecť“ na Západ, čím sa dopúšťali trestného činu „Opustenia republiky“. Pohraničníci mali rozkaz za každú cenu „zastaviť narušiteľov“ a to aj streľbou. Na hraniciach zomrelo v rokoch 1948 – 1989 celkom 450 utečencov. Väčšina z nich boli občania Česko-Slovenska ale aj Poľska a iných „socialistických krajín“. Úteky opačným smerom boli veľmi zriedkavé.  V Česku bolo viacero brigád Pohraničnej stráže, na Slovensku bola len 11. brigáda PS s veliteľstvom v Bratislave. Toľko citát z wikipédie. Zoznam usmrtených osôb na slovensko-rakúskom úseku hranice aj s uvedením zodpovedných osôb v hierarchickej postupnosti nájdete na stránke Ústavu pamäti národa.

Podivuhodná nostalgia

Tiež som si odkrútil základnú vojenskú službu počas socialistického Česko-Slovenska. Cvičili ma v Písku, aby som spoločne s ostatnými spolubojovníkmi tankového práporu bol pripravený „brániť socialistickú vlasť proti imperialistickým agresorom“. Bola to strašná pakáreň a tak ako takmer všetci moji „spoluväzni“ som bol neskutočne šťastný, keď som odchádzal do civilu. Kto to nezažil, odporúčam prečítať si knihu alebo pozrieť film „Čierni baróni“. To je veľmi výstižný obraz česko-slovenskej socialistickej armády, ktorej som bol nejaký čas nedobrovoľnou súčasťou. Iste, aj v takom prostredí sa vytvárali priateľstvá, ktoré pretrvali roky. Iste, je určite príjemné stretnúť sa občas s bývalými priateľmi a zaspomínať si. Ale oslavovať tú dobu neslobody mi pripadá naozaj zvrátené. Zvlášť, ak to robia bývalí príslušníci pohraničnej stráže pod heslom „Neprejdú“. Tej pohraničnej stráže, ktorá bránila svojim spoluobčanom opustiť socialistický raj bývalého Česko-Slovenska aj za cenu ich životov. Na hraniciach Česko-Slovenska vyhaslo podľa wikipédie 450 nevinných životov.

Neprejdú!

Neprejdú! Pod týmto heslom každoročne oslavujú časy minulé bývalí pohraničiari. Dodnes na tie staré zlaté časy ostnatých drôtov, zúrivých psov a ostrých dávok zo samopalov radi spomínajú. Kde? U nás v Devínskej Novej Vsi, v objekte patriacom samospráve, v Istra Centre. Každoročne sa tam vo veľkom počte stretávajú, spomínajú a navzájom sa vyznamenávajú.

Napríklad pamätným listom alebo pamätnou medailou vydanými v roku 2016 pri príležitosti 65. výročia zákona „O ochrane štátnych hraníc„. Hneď v prvom paragrafe tohto zákona sa píše:

Na zabezpečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru. Ochrana štátnych hraníc je preto povinnosťou každého občana.

Tragédiou je, že hranice bolo treba chrániť nie pred prenikaním nepriateľov, ale hlavne pred útekom vlastných občanov. V paragrafe 8 sa hovorí o použití zbrane:

Minister národnej bezpečnosti určí nariadením, kedy príslušník Pohraničnej stráže pri výkone svojej právomoci použije zbraň.

 

 

Redaktorka RTVS Soňa Gyarfašová bola medzi nimi

Minulý rok bola na stretnutí bývalých pohraničiarov v Istra Centre aj redaktorka RTVS Soňa Gyarfašová. Tu je  jej názor zverejnený na sociálnej sieti:

Byvalí vysokí velitelia pohraničnej stráže si aj po 70 rokoch od takzvaného Víťazného februára a takmer 30 rokoch po nežnej revolúcii dávajú ocenenia za vzornú službu a zákroky proti narušiteľom pri železnej opone. Pri československej štátnej hranici zahynulo pri útekoch za slobodou približne 400 ľudí. Tisíce ľudí skončili pre neúspešné úteky s trvalými následkami alebo vo väzení. Približne 780 vojakov základnej vojenskej služby, ktorí boli povolaní ako príslušníci pohraničnej stráže, rovnako zahynulo pri rôznych nehodách v službe alebo spáchalo pre túto službu samovraždu.

Ostnatý drôt, zamínované územie, EZOCH – elektrické zabezpečenie štátnej hranice, voľne útočiace psy. Aj to boli metódy vtedajšej vzornej služby. Stretla sa s nimi v 50. rokoch aj celá rodina Ehrenfeldovcov, ktorej mená nájdete pri Devíne vytesané na Bráne slobody. Zahynuli všetci. Podobne ako v 80. rokoch Hartmunt Tautz, ktorého roztrhali len pár metrov od slobody voľne útočiace psy. O pár hodín vykrvácal. Namiesto prvej pomoci sa dočkal totiž iba vyšetrovania a spisovania zápisnice.

„Služba na štátnej hranici? Bola to pre mňa predovšetkým zábava,“ povedal mi jeden z tých, ktorí si pamätali aj to, ako bol pri Moravskom Jáne zabitý človek. Pre mnohých z nich, ktorí sa dodnes oslovujú „súdruh“, je to stále akýsi spomienkový optimizmus a spomienka na mladosť. „Bola taká doba, plnili sme príkazy,“ hovoria popritom, ako si ju znova pripomínajú.

V Nemecku a Poľsku stíhaju za usmrtených na hraniciach päť z vysokých československých dôstojníkov pohraničnej stráže. Medzi nimi aj Viktora Galla, šéfa bratislavskej brigády pohraničnej stráže, od ktorého jeho podriadení prijímajú dnes vyznamenania. U nás nebol za vraždy na hraniciach odsúdený nikto. Padlo niekoľko podnetov a trestných oznámení za paragraf 422 – konkrétne za propagáciu komunistického režimu a jeho zločinov. Adorovanie podobne ako to robia neonacisti a pravicoví extrémisti

Máme v rukách konkrétne podklady od ľudí, ktorých sa táto minulosť bolestne dotkla. Všetky skončili v slepej uličke, podobne ako 42 zdokumentovaných úmrtí na hraniciach. Podľa našej polície a prokuratúry sa predsa ani takouto oslavou pohraničnej stráže a oceňovaním zákrokov proti narušiteľom nič neporušuje.

A tak sme sa po mojej prvej reportáži z roku 2016 vybrali s Martin Frišo medzi nich znova. A robili rozhovor aj s politrukom pohraničnej stráže, zástupcom pre veci politické. Začínal v 50. rokoch a pokračoval až do 80. rokov. Dodnes nemá pocit, že robili čokoľvek zlé. Dlho sme si však tentokrát nepohovorili. Nakoniec nás odhalili, vyhodili a dokonca zamkli kvôli nám aj kultúrny dom v Devínskej Novej Vsi 🙂 Najzaujímavejšia na tom celom je pre mňa tá psychologická sonda. Bolo by to na veľký dokument.

 

Neprejdú! Reportáž RTVS

A tu je reportáž spred 2 rokov, ktorú som o tejto téme pripravovala. Neprejdú.

Mikuláš Tóth spomína

V reportáži Soni Gyarfašovej ma zaujalo spomínanie Mikuláša Tótha, ktorý slúžil v Pohraničnej stráži ako vojak základnej služby. Patril medzi tých 18-ročných chlapcov, ktorí mali tú smolu, že museli narukovať práve k železnej opone. A dostali sa medzi dva mlynské kamene. Stáli pred voľbou strieľať po nevinných ľuďoch, alebo riskovať vojenskú basu v Sabinove. Tu sú jeho slová:

Signálna stena, to bol fakticky drôtený zátaras. Vo výcvikovom stredisku, keď nám bola predstavená tá signálna stena, tak bolo povedané tak, že našim triednym nepriateľom, ktorý nás ohrozuje, to sú západné štáty, imperialisti. Vtedy, keď nám to vysvetľovali,  sme stáli otočení čelom do zahraničia. Tak sme si mysleli, že ten tlak bude zo zahraničia tu, že tí vojaci sa budú plaziť a tá signálna stena bude slúžiť na to, aby sme ich zachytili, keď budú chcieť prekonávať tú signálnu stenu, že chcú ísť na naše územie. Keď sme sa vrátili na rotu, tak sme nováčikovia zistili, že pohraničné hliadky stanovištia sú otočené smerom do vnútrozemia a chrbtom do zahraničia. To bola poľovačka na ľudí prakticky.

V 76. roku keď som narukoval to bol hlboký socializmus. My sme ťažko chápali ako dvadsaťroční, čo je to demokracia. Ja som to v prvom rade bral tak, že je to plnenie základnej vojenskej služby, nevedel som si pomôcť. Nás vyškolili na tú službu, nemali sme iné východisko. My sme sa báli, aby sme v tej službe niečo nepokazili, za čo nasledoval trest. Minimálny trest bol zákaz vychádziek až po menšie väzenie až po prokurátora.

Reportáž Soni Gyarfašovej z roku 2016 končí nasledujúcim textom:

Bývalí pohraničiari už v Istra Centre neprejdú

Tak trochu okľukou som sa týmto dlhým textom dostal k rokovaniu miestneho zastupiteľstva v Devínskej Novej Vsi. To sa totiž 10. 4. 2019 zaoberalo aj žiadosťou pána Viléma Koupého na prenájom sály Istra Centra na účely spoločenského posedenia bývalých ochrancov štátnych hraníc. Ide o každoročné podujatie, ktoré ako vyplýva z predchádzajúceho textu, už vzbudilo aj pozornosť celoštátnych médií. Devínskej Novej Vsi sa dostalo kvôli nemu negatívnej publicity, keďže je prinajmenej zvláštne, že iba niekoľko sto metrov od pamätníka obetí zavraždených v oblasti železnej opony si v priestoroch patriacich mestskej časti každoročne spomínali na časy zašlej slávy príslušníci tej istej pohraničnej stráže, ktorá má tieto obete na svedomí. Miestne zastupiteľstvo jednohlasne prenájom Istra Centra na takýto účel zamietlo. Bývalí pohraničiari už v Istra Centre neprejdú.

Zároveň jednohlasne schválilo „Zásady potláčania extrémizmu v podmienkach Mestskej časti Bratislava – Devínska Nová Ves v osobitných prípadoch“ predložené poslancom Rastislavom Tešovičom (Devínska Inak). Napriek negatívnemu stanovisku miestneho úradu k predloženému materiálu. Zásady sú veľmi stručné:

Zakazuje sa prenájom alebo výpožička majetku vo vlastníctve Mestskej časti Bratislava – Devínska Nová Ves alebo majetku zvereného mestskej časti Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou, ak je dôvodný predpoklad, že takýto majetok bude využitý na podporu alebo propagáciu hnutí smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd občanov, prejavov extrémizmu, násilia, alebo že takýto majetok bude využitý na činnosť odporujúcu dobrým mravom, v prípade pochybnosti rozhodne Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava – Devínska Nová Ves.