Už tridsať rokov žijem v Devínskej Novej Vsi. V mestskej časti Bratislavy a kedysi samostatnej obci. V obci s nádhernou prírodou. Rieka Morava, lúky a mokrade v jej blízkosti, lesný masív Devínskej Kobyly, kopec Sandberg. Všetky tieto atrakcie lákajú na potulky na člne, na bicykli, alebo len tak po vlastných. V čase môjho príchodu do Devínskej v roku 1988 bola väčšina z týchto krás pre bežného človeka nedostupná. Päťsto metrov od môjho súčasného bydliska sa tiahol pozdĺž západného okraja katastra Devínskej Novej Vsi ostnatý drôt. Za ním o ďalších päťsto metrov bola hranica slobodného sveta. Rakúsko.
píše: Ján Žatko
Železná opona
Pred rokom 1989 predstavovalo Rakúsko kapitalistický západ a nepriateľa socializmu. Aby komunistický režim zabránil svojim občanom emigrovať na západ, bol v roku 1951 schválený zákon o ochrane štátnej hranice. Ten oprávňoval jednotky pohraničnej stráže brániť úteku česko-slovenských občanov za hranice aj za cenu ich života. Niekoľkokilometrové pásmo pozdĺž hraníc s Rakúskom a Západným Nemeckom sa stalo frontovým územím. Bolo na ňom povolené, ba dokonca prikázané, strieľať a vraždiť vlastných občanov. Vznikla „železná opona“. Opona, ktorá neslúžila na ochranu pred vniknutím vonkajšieho nepriateľa. Hranica medzi slobodou a neslobodou. Slúžila na to, aby prekazila vlastným občanom cestu za slobodou. Mladí osemnásťroční chlapci, ktorí mali tú smolu, že základnú vojenskú službu absolvovali v pohraničnom vojsku, boli nútení strieľať po vlastných ľuďoch utekajúcich na západ. Za vraždu dostali vyznamenanie a opušťák. Za „zlyhanie“ vojenskú basu v Sabinove.
Zasľúbená zem
Dušan Mitana železnú oponu vo svojej knihe „Zasľúbená zem“ charakterizuje takto: „Zakázané pásmo bolo územie bez ľudských obydlí. Jeho vonkajšiu hranicu tvorila štátna hranica, vnútornou hranicou v hĺbke dva kilometre do vnútrozemia boli drôtené zátarasy. Stredná z nich napájaná pomocou transformátora z verejnej siete bola pod vysokým napätím. Medzi drôtenými zátarasami a pred nimi bol kontrolný pás, zoraná pôda, ktorá slúžila na zachytenie stôp utečencov a na určenie ich postupu. V samotnom Zakázanom pásme boli rozmiestnené míny a nástražné výbušné systémy. V roku 1956 sa pri hraniciach týčilo 72 pozorovacích veží. Na zabránenie útekov veľmi účinne pomáhala pohraničnej stráži signálna stena S-70. Pred ňou aj za ňou bol šesť metrov široký kontrolný pás na vyhodnotenie stôp. Za signálnou stenou a kontrolným pásmom boli valce z ostnatého drôtu, betónové ihlany, bunkre, protitankové zátarasy – proti prenikaniu ťažkých vozidiel. A pravdaže, maskované pozorovateľne, fotobunky, bzučiaky a v kotercoch svorky psov na lankách.“
Hraničná obec Devínska Nová Ves
Takéto zakázané pásmo bolo aj v katastri Devínskej Novej Vsi pri rieke Morave. Za zakázaným pásmom sa tiahlo pozdĺž celej hranice až do hĺbky šesť kilometrov do vnútrozemia hraničné pásmo. Vstup do tohto pásma označovali biele tabuľky s červeným nápisom: „Pozor! Hraničné pásmo, vstup len na povolenie!“ Celá Devínska Nová Ves ležala v hraničnom pásme a to v zóne 26. Všetci obyvatelia obce mali toto číslo v občianskom preukaze a oprávňovalo ich k pohybu po katastri obce, samozrejme mimo zakázaného pásma. Na prístupových cestách hliadkovali vojaci so samopalmi. Prísne strážená bola aj železničná stanica. V obci boli stovky „dobrovoľných pomocníkov pohraničnej stráže“, ktorých jedinou úlohou bolo bdelo sledovať či neuvidia neznámu tvár na ulici a okamžite to hlásiť príslušníkom pohraničnej stráže. Každý občan, ktorý chcel navštíviť Devínsku Novú Ves musel mať špeciálne jednorázové povolenie na vstup vydané Okresným národným výborom v mieste jeho bydliska. „Dokonca aj moja babka, ktorá bývala v Uníne, si musela pred každou návštevou mojej mamy ísť vybaviť na ONV do Senice povolenie na vstup do Devínskej Novej Vsi. Nestačilo, že sa tu narodila, nestačilo že išla k dcére,“ povedal mi prvý ponovembrový starosta Devínskej Novej Vsi Ing. Marián Jurčák, ktorý sa narodil iba niekoľko metrov od železnej opony.
Pamätník obetiam železnej opony
Na pamiatku mužov a žien zabitých na úteku za slobodou inicioval Ústav pamäti národa a Konfederácia politických väzňov Slovenska postavenie pamätníka Brána slobody pod hradom Devín, na sútoku riek Moravy a Dunaja. Pamätník slávnostne odhalil 17. novembra 2005 vtedajší predseda NR SR Pavol Hrušovský. Dielo autora Petra Meszároša znázorňuje rozstrieľanú bránu, vnútri ktorej je vyhnutá kovová mreža. Na pamätníku je vytesaný nápis: „Komunistický režim postrieľal, mínami a elektrickým prúdom zabil a iným spôsobom zavraždil pri pokuse o útek cez „železnú oponu“ na československých hraniciach v rokoch 1946-1989,“ nasleduje štyristo mien. Štyristo vyhasnutých ľudských osudov.
Krvavá hranica
Aj o krvavej hranici a jej obetiach je výročie 17. novembra. Aby už nikdy u nás štát nevraždil svojich vlastných občanov iba preto, že túžia po slobode. Spomeňme si na to pri našich nostalgických spomienkach na časy istôt za socializmu. Spomeňme si občas na tých, ktorí zomreli iba preto, že sa chceli dostať cez železnú oponu, keď bez problémov prechádzame na bicykli cez Cyklomost slobody na druhú stranu Moravy.
