Pred štyrmi rokmi zomrel Anton Srholec, slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián, spisovateľ a charitatívny pracovník, filantrop, zakladateľ resocializačného centra Resoty. Devínska Nová Ves mu bola veľmi blízka a tak isto on bol blízky nám, Devínskonovovešťanom. Počas pôsobenia farára Karola Moravčíka v Devínskej Novej Vsi tu často slúžil sväté omše a vypočul si aj mnoho slov o ľudských zlyhaniach v spovednici.
píše: Ján Žatko
Svetu chýba láska
Dnes už nemôžeme bez omylu deliť ľudí na katolíkov a nekatolíkov, veriacich a neveriacich. Veriť musí každý človek. Ale aj medzi neveriacimi nájdeš veľa pekných ľudí, pretože viera sama nie je patentom na charakter. Musíme hľadať hĺbku človeka. Ak veríme v lásku. Ako miluješ alebo nenávidíš, to ťa zachráni alebo zahubí. A svetu tak chýba láska,
Typická slovenská roľnícka rodina
Anton Srholec sa narodil ako jedno zo siedmich detí rodičov maloroľníkov. O svojom detstve a výchove v rodine hovorí Anton Srholec nasledovne:
Moji rodičia boli malí roľníci, prijali sedem detí a všetkých nás od malička viedli úcte k Bohu, k vzájomnej zodpovednosti a k poctivej práci. Náboženská výchova bola zakomponovaná do všetkých detailov nášho každodenného života. Krátka ranná modlitba, modlitba pred jedlom, v nedeľu aj po jedle, svätenie sviatkov, prísne zachovávanie nedele, piatkový pôst, úcta k Bohu, k „svätým obrazom“, úcta k božiemu Menu a hlavne k ľuďom. Tak rástli a prežili svoj život všetci moji súrodenci. Stačilo im to na celý život.
Božie volanie
Anton Srholec spomína aj na konkrétnu udalosť, ktorá ho veľmi poznačila vo veku 13 rokov. Zúčastnil sa vtedy na školskej slávnosti pri príležitosti sviatku Všetkých svätých. Po skončení slávnosti išiel s kamarátmi na návštevu kostolov. Návšteva každého kostola bola spojená s plnomocnými odpustkami, ktoré sa mali obetovať za duše v očistci. Prežil vtedy zvláštny duchovný zážitok:
Prišiel som do františkánskeho kostola asi do druhej lavice odzadu vpravo. V kostole bolo teplo a ticho. Počas modlitby som zažil dačo ako osvietenie. Ako keby som sa stratil. Akési svetlo, blaženosť a pocit šťastia, čo naplnilo celé moje vnútro. Prebudil som sa a všetko bolo také isté, ako predtým, len ja som sa zmenil.
Nepreškoliteľný Anton Srholec
Naraz vedel presne, čím chce byť. Kňazom. U saleziánov v Šaštíne absolvoval gymnázium, noviciát a stal sa rehoľníkom. Jeho túžbou bolo stať sa misionárom a na misiách prežiť svoj život a získať pre Krista „úbohé pohanské duše“. V roku 1950, keď mal 21 rokov, komunisti likvidovali všetky rehoľné domy. Saleziánov odviezli na Priehradu mládeže. Snažili sa ich politicky preškoliť a získať pre budovanie socializmu. Za zámenu ideálu, budovať komunizmus namiesto Božieho kráľovstva, sľubovali výhody a privilégia. Anton Srholec sa preškoliť nedal:
Nakoľko som trval na svojom pôvodnom cieli, rozhodol som sa ilegálne opustiť hranice našej republiky. Na hraniciach ma chytili a za pokus o opustenie republiky a za cieľ študovať teológiu som dostal 12 rokov väzenia. Desať som si odpykal, väčšinu v Jáchymovských uránových baniach.
Misionár v lágri
Anton Srholec chcel byť misionárom a zrazu sa mu misijné pole otvorilo za mrežami lágra. Bol to tvrdý a krutý život spolu s tisícmi potrestaných. Niektorí boli politickí väzni a mnohí boli potrestaní za morálne priestupky. Spoločnosť ako šitá pre misijné pôsobenie. Sám na toto obdobie spomína:
Ak chceš byť apoštolom, musíš byť príkladom. Práce, skromnosti, pokory, opatrného vzdoru, ale hlavne viery, ktorú treba žiť uprostred tohto očistca. Žiť z viery každý deň. Žiť v láske a bez nenávisti. Brať na seba ťarchu svojich kamarátov, ktorí bojovali o holé prežitie.
Robotník, študent a kňaz Anton Srholec
Po návrate z väzenia bol robotníkom. Vo väzení, aj ako robotník, stále študoval. Predovšetkým teológiu. V Ostrave mu bolo umožnené študovať aj cudzie jazyky, urobil si tam aj štátne skúšky z jazyka anglického a nemeckého. V roku 1969, v období tzv. Pražskej jari, dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska. Tamojší pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Za kňaza ho vysvätil, spolu s niekoľkými mladými mužmi z rôznych iných národov, pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970 v Ríme.
Kňaz, robotník, otec bezdomovcov Anton Srholec
Je pozoruhodné, že v dobe, keď desaťtisíce ľudí z Česko-Slovenska emigrovali, Anton Srholec, i pri jeho znalostiach cudzích jazykov, čo by mu uľahčilo pobyt v emigrácii, sa vrátil domov v presvedčení, že tu môže byť osožnejší pre Cirkev i pre národ. Pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti pôsobil postupne ako kostolník, kňaz s obmedzeným pôsobením a nakoniec opäť ako robotník. Po odchode do dôchodku sa venoval hlavne bezdomovcom v domove zvanom RESOTY. Z tohto obdobia je aj nasledujúci dokument DTV.
Anton Srholec zomrel 7. januára 2016 v Bratislave vo veku 86 rokov.
Dokument z archívu DTV (október 1999)
zdroj: Anton Srholec: Môj životný príbeh s Ježišom, antonsrholec.sk