Presne pred rokom bol na tomto blogu zverejnený rozhovor Lubomiry Petrovej s českým historikom a autorom životopisu Gustáva Husáka Michalom Macháčkom. Rozhovor vznikol zvláštnou zhodou okolností. Lubomira na záver nášho stretnutia zbadala vojsť do Cheers baru človeka, ktorého len nedávno videla na titulke časopisu. Ihneď sa v nej zobudili zabudnuté žurnalistické bunky. Oslovila ho a výsledkom je tento rozhovor. Považujem ho za tak zaujímavý, že by bola podľa mňa škoda, keby zapadol prachom. Tak ho presne po roku opäť vyťahujem na svetlo božie. Ďalej už…
píše: Lubomira Petrova
Tento február je pre mňa priam historicky náhodný. My, „Husákove deti“ a starší, si ešte pamätáme neslávny „Víťazný február„, ktorý má teraz 70. výročie. Vo februári 1948 podľahol prezident Beneš nátlaku komunistov, spolu s nekomunistickými ministrami, ktorí podali demisiu. Alkoholický karierista a vrah Klement Gottwald tak mohol nastoliť diktatúru jednej strany a komunisti mohli svojvoľne ničiť náš pracujúci ľud pod taktovkou veľkého ruského brata. Za komunizmu vo vykonštruovaných procesoch v 50-tych rokoch bolo popravených 261 mužov, jedna žena a zničené státisíce životov.
Aktuálne je na pultoch nový rozsiahly životopis posledného komunistického prezidenta Gustáva Husáka, ktorého autorom je mladý český historik Michal Macháček. Čítala som si o tom pred týždňom v časopise. V ten večer sme mali prvé pracovné stretnutie s autorom tohto blogu, pánom Žatkom, a keď už sme boli na odchode, tak tu zrazu: nevojde do podniku onen historik „z časopisu“? Do podniku v Devínskej??
Toto snáď nie je ani náhoda. Pána Macháčka som hneď oslovila, z čoho bol „mierne“ zaskočený, ale napokon vznikol tento milý rozhovor (snažila som sa ho zhustiť, keďže respondent je už v poslednom čase z rozhovorov a ich autorizácií unavený, o Husákovi ich bolo dosť a napokon, kto má záujem, prečíta si predsa knihu). Michal Macháček má 31 rokov a špecializuje sa na české dejiny 20. storočia, česko-slovenské a československo-sovietske vzťahy.
Ako to, že sme Vás stretli tu, v Devínskej Novej Vsi?
– Aktuálne tu prebývam na ubytovni Slovenskej akadémie vied, som tu na pracovnom pobyte v jej Historickom ústave v rámci Národného štipendijného programu Slovenskej republiky na podporu vedcov zo zahraničia. HÚ SAV pracuje aktuálne na biografii Alexandra Dubčeka.
Spolupracujete so Slovenskou akadémiou vied prvýkrát?
– Ja som tu už aj študoval na Univerzite Komenského, bol som na polročnom pobyte na filozofickej fakulte a potom na Historickom ústave SAV v rámci doktorandského štúdia.
Napísať nový, najrozsiahlejší životopis Gustáva Husáka bola čisto Vaša iniciatíva?
– Bol to môj absolventský projekt doktoranda. Už diplomovku som písal o tom, ako bol Husák uväznený, ako sa stal buržoáznym nacionalistom, ako k tomu prišlo, tým som sa zaoberal. No a potom som si stanovil životopis ako doktorandskú tému.
A bola táto téma trocha aj „nad rozsah“ obvyklej doktorandskej práce?
– Nooo… dosť 
. Ale mňa to bavilo.
Kedy ste sa začal stretávať s rodinou Gustáva Husáka?
– Keď som tu bol prvýkrát na univerzite a býval na „štúraku“ v Slávičom údolí, v roku 2011. Ako študent som sa snažil obísť všetkých, pamätníkov, ľudí, ktorí si ho pamätali, poznali, snažil som sa s nimi nadviazať kontakt.
Ako to v reáli funguje?
– Každý má na to nejakú metódu, zo začiatku som žiadnu nemal. Musel som vtedy vyzerať dosť neskúsene, tak sa pamätníci asi nado mnou zľutovali. Najlepšie asi je sa zoznamovať cez niekoho známeho, aby vznikla väčšia dôvera, alebo sa snažím poslať im už nejaké práce, čo som napísal, aby zistili, že sa naozaj o to zaujímam do hĺbky a nejde mi o nejaké senzácie.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
– Rôzne. Väčšinou návšteva rôznych archívov, knižníc, pamätníkov. A potom písanie ako také.
Po životopise Gustáva Husáka sa momentálne venujete Alexandrovi Dubčekovi. Spolupracujete na životopise, ktorý je dielom viacerých historikov. Tiež sa pri tejto príležitosti stretávate s Dubčekovou rodinou?
– Nadviazal som kontakt so synom Alexandra Dubčeka pánom Dr. Pavlom Dubčekom, ktorému som vďačný, že si našiel cez pracovné povinnosti čas.
V čom sa bude líšiť od predošlých biografií?
– Bude to doposiaľ najrozsiahlejšia historiografická analýza, teda nielen kniha spomienok, ale na pramene sa pozeráme z rôznych aspektov a analyzujeme ich. Ako sa osobnosť menila, ako na tú osobnosť v čase nazerala spoločnosť a aký obraz sa o nej vytváral a ako sa menil v čase, porovnávame osobnosti a ich vzťahy a ďalšie rôzne otázky. Na knihe spolupracujú poprední slovenskí aj českí historici. Myslím, že pôjde o významnú knižnú udalosť tohto roku. Naviac bude publikovaná aj anglická verzia.
Dá sa povedať, že Vaše zamestnanie je sedavé?
– Tak pol na pol . Najprv beháte po archívnych inštitúciách a potom si to musíte odsedieť nad písaním a priberáte na váhe.
Bavil Vás dejepis už od detstva?
– Áno, už v škôlke, keď som dostal knižku o českých panovníkoch s peknými obrázkami, tak ma to oslovilo . Vždy ma dejiny nejako priťahovali. Ako školák som už sledoval rôzne historické filmy a dokumenty.
Komunizmus ste nezažil, mal ste v čase Nežnej revolúcie tri roky. Ako ho vnímajú ľudia, ktorí ho nezažili?
– No práve nič pre mňa z prežitej skúsenosti neznamená, iba profesionálne, ako historická perióda, ktorú analyzujem odborne. Nechovám k nej žiadny sentiment ani vnútorný zážitok, som od toho odosobnený. Snažím sa brať najmä celé 20. storočie komplexne, bez toho tzv. éru komunizmu nepochopíme.
Prečo sa špecializujete na komunizmus, nepáčilo sa Vám tam náhodou niečo?
– (smiech) Tak to viete, je tam dosť šialených vecí, ktoré sa mi nepáčili! Bola to doba politickej perzekúcie, dvoch tvárí, pretvárky, ale zase nie všetko bolo zlé, v sociálnej, zdravotnej alebo hospodárskej oblasti sa niečoho dosiahlo, boli aj takí, ktorí tomu úprimne verili. Jednalo sa o otázku generačnej skúsenosti, rodinnej skúsenosti, medzivojnové obdobie nebolo pre väčšinu obyvateľstva žiadny med. Je také silné, keď niečomu zasvätíte život. Idea komunizmu fungovala ako sekulárne náboženstvo, viera v lepší život. Dejiny 20. storočia sú označované ako vek extrémov, dnes je to tiež šialené, vládne totalita peňazí. Najnovšie dejiny sú stále citlivá vec, zároveň najmenej preštudované. Historikov lákajú, rezonujú, ľudí zaujímajú. Minulosť treba prijať v tom dobrom aj menej dobrom, porozumieť jej a pomenovať, inak sa ďalej neposunieme a nezískame zdravé sebavedomie.
Čím to je, že, ako sa vraví, revolúcia požiera vlastné deti?
– O tom bolo odborne písané už po Veľkej francúzskej revolúcii a na nej sa to všetko vlastne ukazuje, je to rovnaké. Sú konzervatívci, radikáli – idealisti a nevyhranení, prebehnú jednotlivé polarizované fázy zápasu, kedy sú tiež zlikvidovaní radikáli, a nakoniec to väčšinou skončí v nejakých kontinuitách na pôvodný stav a pragmatizme. Máme pocit, že došlo k veľkému zlomu, ale k tak veľkým zlomom zase napokon nedochádza, pretrváva viac kontinuita než diskontinuita. Aj v čase pádu komunizmu, neboli len veriaci komunisti, ale tiež karieristi, čo chcú osobný prospech a ktorým na podobe režimu až tak nezáleží. Koľkokrát sa v nich objavilo pravicové myslenie, rýchle podnikateľské aktivity a podobne… Ja si tých poctivých komunistov, ktorí nikomu neublížili a verili idei, aby bolo lepšie pre všetkých, vážim viac. Nielen v personálnych oblastiach toho dosť pretrvalo do dnešných dní, najmä kultúrne vzorce, myslenie ľudí.
A Husák, bol tým poctivým?
– Husák nebol v jadre fanatik, aj keď vravel, že v období tzv. stalinizmu bol a naozaj dokázal byť tvrdý. On idei pevne veril, ale zároveň sa vyznačoval silným egoizmom – ambicióznosťou a i racionálnosťou, skôr bol za dohodu, využiť to, čo sa dalo, napríklad v triednom postavení. Tak niekto je bohatý, ale zase má hospodárske skúsenosti, tak prečo ich nevyužiť. Prečo vlastne aj tú cirkev nevyužiť, veď ľudia tomu veria … najväčším sklamaním pre Husáka bolo to, že sa dožil úplného návratu systému, proti ktorému celý život bojoval (v 89-tom).
To, kto bol počas stalinizmu prenasledovaný, určovala Moskva priamo alebo naši komunisti?
– Vládol všeobecný strach, na koho to spadne. Stalin sa obával, aby sa v iných krajinách neobjavil niekto, ako bol Tito v Juhoslávii, ktorý bol sám diktátorom a jemu vzdoroval. Naše bezpečnostné orgány dostali zadanie, aby v radoch komunistov vyhľadávali niekoho takého, potencionálneho alebo reálneho nepriateľa. Vládol strach medzi nimi navzájom, na koho by to mohlo padnúť…a teda ohováranie, donášanie…
Vidíte, a keby Husáka popravili, čo nebolo až tak nemožné, nakoniec bol 9 rokov vo väzení ako „nacionálny buržuj„, tak by Slovensko možno malo národného hrdinu .
Ako budete písať o Dubčekovi?
– Budem sa zaoberať vzťahom Dubček – Husák. Začnem už Slovenským národným povstaním v 44-tom, kedy bol Štefan Dubček, otec Alexandra Dubčeka, s ostatnými komunistami zatknutí a vďaka Husákovmu pokynu, aby ešte neopúšťali väzenie, im bola znemožnená účasť na povstaní a polovica týchto väzňov zomrela napokon pri prevoze do Mauthausenu, keď boli nálety. Husák je za to potom obvinený v procesoch. Keď sedí vo väzení, tak Dubček robí kariéru a stúpa v komunistickej nomenklatúre. V 60-tych rokoch sa podieľal na Husákovej rehabilitácii, ale zároveň bráni jeho politickému vzostupu a spolupracuje s Biľakom, oni boli veľkí spojenci, tiež proti prezidentovi Novotnému. Husák pritom už v 64-tom hovorí o obrodnom procese. Potom je ich pragmatická spolupráca v období pražskej jari a nepriateľstvo za normalizácie, kedy je Husák na čele štátu a Dubček občanom druhej kategórie, vlastne si to prehodili. Snažím sa o komplexné pojatie, snáď bez mýtov.
Dnes sa na školách o komunizme a Nežnej revolúcii učí, nie?
– Sú rámcové vzdelávacie programy, ale väčšinou je to individuálne, záleží na osobe učiteľa, do tých najnovších dejín sa zväčša ani nedostanú. Je to ešte biedne. V Česku sa to učí až v štvrtom ročníku gymnázií a tam už sa riešia iné veci a učitelia sú častokrát sami zmätení – však výklad sa stále mení – alebo časovo nestíhajú.
Spolupracujete s televíziami a ich archívmi?
– Áno, samozrejme. Teraz sa práve pripravoval 5-dielny dokument Rudí prezidenti, ktorý momentálne beží na ČT. Prvý diel je o Gottwaldovi, piaty o Husákovi, na ktorom som spolupracoval a bude mať čoskoro premiéru.
Čo si sľubujete od vašich kníh, akým spôsobom môžu byť prínosné oproti biografiám, čo vyšli doteraz?
– To je ťažké, aby som sám seba hodnotil. Je to ucelené, študoval som archívne materiály v Moskve, spis, ktorý si Sovieti viedli na Husáka a mal tri a pol tisíc strán, rodinný archív, tiež som bol v USA, kde som študoval krajanské archívne materiály vo viacerých amerických mestách. Zaujímal ma postoj bývalej slovenskej elity, ktorá po 2. svetovej vojne emigrovala. S týmito informáciami sa čitateľ môže prvýkrát zoznámiť v tejto knihe.
Máte aj nejaké záľuby a relax, alebo ste stále takpovediac v archívoch a histórii?
– Nesmiete preháňať, je pravda, že ste v tom obore stále, žijete tým, neviete vypnúť, ale ako normálny človek, mám aj iné aktivity. Rád si idem prevetrať hlavu na hory, korčuľujem a rád zájdem do divadla alebo “hospody”…
Nenudíte sa tu, keď ste ubytovaný v Devínskej?
– Nie, to vôbec nie! Toho voľného času nie je toľko, a keď je, tak sa stretávame s priateľmi, rád sa chodím prejsť na Sandberg a Devín, idem na výstavu a tak, nie že by som nemal program, skôr neviem, kam skôr skočiť .
Čo budete robiť po tom, ako vyjde biografia A. Dubčeka?
– Rád by som vydal väzenskú korešpondenciu Gustáva Husáka a jeho prvej manželky Magdy. Myslím, že by to stálo za to, ukázať, ako to prežívala rodina, viac z osobného života Husáka.
Myslíte si, že o Husákov životopis bude záujem viac na Slovensku alebo v Čechách?
– Tiež by ma to zaujímalo, dosiaľ ale nemám aktuálne informácie o predaji. Ale už je tretia dotlač, predtým bolo 5 tisíc kusov, teraz je nový limit 15 tisíc, keby sa to predalo, mala by kniha rovnaký náklad ako Husákove Svedectvo o SNP z roku 1964, ale to je skôr pekný sen. Za každého čitateľa som každopádne vďačný.
Ruština Vás bavila? Už ste ju nemali povinnú…
– Naučil som sa ju na vysokej škole a bavila ma, na začiatku som sa len musel prehupnúť cez azbuku. Jedná sa o nutnosť, pokiaľ sa niekto chce venovať našim najnovším dejinám, povojnové Československo prakticky fungovalo ako sovietska gubernia, preto je väčšina kľúčových dokumentov v ruskom jazyku.
Fungujete ako historik aktívne, chodíte na besedy, volajú si Vás do škôl?
– Áno, prednášam, pozývajú ma, pôjdem teraz prezentovať knihu a mať prednášku do Kremnice, Banskej Bystrice, aj do Moskvy.
Páči sa Vám Slovensko?
– Jasné! Aj dievčatá, aj mentalita celkovo. Možno je to aj také exotické, že vypadnete z domu. Som rodený Pražák, Praha je domov. Snažím sa preniknúť do intelektuálneho prostredia Slovákov, aktuálneho myslenia, je dosť rôznorodé. Čítam si preto teraz takéto rôzne veci, najnovšie Martina M. Šimečku, rád by som porozumel jeho mysleniu.
Nechýba Vám na ubytovni súkromie a pohodlie?
– Nie, ja som zvyknutý, v Amerike som býval po hosteloch s viacerými úplne cudzími ľuďmi na izbe. Tu mám dokonca svoju izbu sám pre seba.
Áno, veď ste mladý…
-No, mladý… v mojom veku už Husák robil povstanie!
Aj Vy robíte, touto knihou.
– Áno, je to milé, keď vám ľudia napíšu, že sa dozvedia niečo nové a že ich to posunulo, aj v názore. Ja sa snažím k veci pristupovať s porozumením, nie čierno-bielo, ale porozumieť, prečo sa veci diali.
Historici sú múdri, majú nazbieraných najviac faktov, mali by byť politici..
– No aj medzi historikmi sa občas nájde na duchu prostejší človek, ale je pravda, že väčšina, ktorú poznám, je múdra. Ale o tom žiaľ nie je politika, politik musí byť akčný, suverénny, oportúnny a charizmatický, najlepšie s nejakou víziou. Historici sú skôr hĺbaví a filozofickí, i keď si tiež radi zašportujú, vypijú si, či inak sa ľudsky zabavia. Niektorí i s politikou koketovali a nie vždy to dopadlo dobre.
Odkedy ste vlastne tu u nás?
– Od októbra. V septembri som ukončil doktorandské štúdium, veď vlastne ten Husák, koniec knižky, vznikol v Devínskej! Je to pravda, záverečné práce som robil tu.
Ste tu dokonca marca, prídete ešte?
– Samozrejme, v rámci mojej profesie určite áno. Na Slovensko sa veľmi rád vraciam, cítim sa tu dobre.