Dnes máme Dušičky, alebo oficiálne Pamiatku zosnulých. Je to tradičný slovenský sviatok, kedy sa národ slovenský vydáva na cesty. Tentoraz nie za zábavou, nie za poznávaním nových miest, nie za relaxom, ale za spomínaním. Dušičky sú zvláštnym sviatkom. Neľutujeme prejsť stovky kilometrov iba kvôli tomu, aby sme navštívili hroby našich blízkych. Položíme na ne črepník s chryzantémami alebo ikebanu z umelých kvetov. Zapálime sviečku alebo kahanec, modlíme sa a spomíname. Spomíname na tých ktorých sme mali radi a ktorí už nie sú medzi nami. Po tieto dni viac ako inokedy myslíme aj na to, aké sú skutočné hodnoty života.
píše: Ján Žatko
autor kandiduje za poslanca miestneho zastupiteľstva DNV
Na cintorínoch sa nám zrazu naše každodenné problémy zdajú viac malicherné a bezvýznamné. Dušičky sú zvláštnym sviatkom. Pri hroboch svojich blízkych sa stretávajú veriaci aj neveriaci. A hoci sa na smrť pozerajú rozdielnymi očami, pri zapálených sviečkach sú si zrazu všetci veľmi blízki.
Žil som nejaký čas za oceánom v ďalekej Kanade. Jedna z vecí, ktorá mi tam chýbala bola aj atmosféra slovenských Dušičiek. Keď nám klopali na dvere deti a odriekali to známe „trick or treat“ aby dostali nejaké sladkosti, spomenul som si na to, ako ma fascinovali rozžiarené cintoríny počas Dušičiek, keď som bol malé dieťa.
V utorok som bol na cintoríne v Tovarníkoch a Jacovciach. Ležia tam moji rodičia, moja sestra, moji starí rodičia a moji krstní rodičia. Bol som tam aj s mojou jeden a pol ročnou vnučkou, ktorá nám usilovne pomáhala pri zapaľovaní kahancov a poctivo spínala ruky, keď sme sa modlili. Stretol som tam niekoľkých ľudí, ktorí ma oslovili a ja som mal obrovský problém spoznať ich. Darmo, ja už do svojho rodiska nepatrím, ja už patrím do Devínskej Novej Vsi.
Dnes som bol na cintoríne v Devínskej Novej Vsi. Neleží tu nik z mojej rodiny ale veľmi veľa priateľov. Niektorí už dlhšie, niektorý menej ako rok. Taký je už život. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. V tomto jedinom sme si všetci rovní.
Spomínam si, keď som ako malý chlapec bol hrdý, že práve ja som zapaľoval sviečky na hroboch. V časoch mojej mladosti sa totiž na hroboch zapaľovali sviečky. Spomínam si na to, ako som mal celé ruky a často aj šaty pokvapkané od roztopeného vosku. Spomínam si na to, ako sa množstvo sviečok pri centrálnom kríži na cintoríne zlialo do jednej roztavenej horiacej kaluže vosku. Spomínam si aj na svoju babku, ktorá mi pri každom hrobe pri ktorom sme sa zastavili vysvetľovala kto v ňom leží a aký to bol človek. A tí ľudia mi boli zrazu veľmi blízki, hoci som ich nikdy v živote nestretol. Dušičky sú krásnym sviatkom.
