Tešíme sa na rozhľadňu po druhé

Tému rozhľadne na Devínskej Kobyle som už chcel nechať tak. To, že sa bude stavať, mi bolo jasné už v októbri 2018, keď som videl, že po podpise zmluvy odišli zhotoviteľovi na účet desiatky tisíc eur. Keďže som sa aj napriek tomu nechcel len tak zbytočne prizerať, začiatkom roku 2019 sa mi podarilo zozbierať dostatok faktov na to, aby som k tejto téme mohol napísať prvý blog Tešíme sa na rozhľadňu. Reakciou zo strany samosprávy bolo obvyklé ticho. O to viac som bol prekvapený, keď po odovzdaní staveniska novej rozhľadne koncom apríla naša drahá DTV na túto tému odvysielala „diskusiu“, v ktorej sa rozprávalo aj o témach, ktoré som načrtol v prvom blogu. Vyjadrenia, ktoré v diskusii padali najmä z úst súčasného pána starostu, sú natoľko scestné, že nemôžem nezareagovať.

píše: Viktor Švarc

Aby bolo absolútne jasné, v akej rovine uvažujem, skúsme sa preniesť do ideálneho sveta, kde sú verejné prostriedky minuté výlučne vo verejnom záujme. Ako o nich máme rozmýšľať? Pomôže nám zopár jednoduchých otázok:

Je rozhľadňa na Devínskej Kobyle vo verejnom záujme?

Určite áno! Je na území mesta, ktoré má pol milióna obyvateľov, a len v bezprostrednom dotyku s Devínskou Kobylou žije spolu v Karlovej Vsi, Dúbravke, Devíne a Devínskej Novej Vsi takmer sto tisíc ľudí. Na Devínsku Kobylu určite chodí veľa ľudí, ktorí kruhový výhľad ocenia. Menšina trpiaca akrofóbiou má smolu.

Je rozhľadňa na Devínskej Kobyle len v záujme obyvateľov DNV?

Určite nie. Už len z hľadiska počtu obyvateľov okolitých mestských častí (Dúbravka – 33 500, Karlova Ves – 33 000, Devínska Nová Ves – 15 500, Devín – 1 600) je jasné, že Devínskonovovešťania budú z návštevníkov rozhľadne jednoznačne tvoriť menšinu. Sám vidím, že na Devínsku Kobylu chodí väčšina ľudí z východnej strany, teda od Dúbravky a Karlovej Vsi.

Faktom ale je, že celú výstavbu zatiahne rozpočet Devínskej Novej Vsi. Prečo? Na to sa spýtajte nášho aktuálneho pána starostu Dáriusa Krajčíra, predchádzajúceho pána starostu Milana Jambora a poslancov, ktorí im to bez komentára všetko odkývali. Pôvodný plán bol, že na rozhľadňu dá DNV 50 000 eur (to je 5-krát menej ako dnešná skutočnosť). Prečo sa nenašiel nikto, kto by sa podieľal na spolufinancovaní takejto vznešenej idey?

Len doplním, že tu okrem Karlovky či Dúbravky mohli prispieť aj mesto Bratislava, Bratislavský samosprávny kraj a možno aj súkromní sponzori (to je vo svete tiež bežná prax). Ak by na tento účel každý spomenutý z rozpočtu vyčlenil len 50 tisíc, bolo by to v poriadku. Ale kto by sa tým trápil? Slovami pána Jambora: „rozpočet to prežije“. Je to predsa len cesta najmenšieho odporu. Naše vlastné zastupiteľstvo kladie v posledných rokoch svojmu starostovi určite menší odpor ako starostovia iných MČ.

Je vo verejnom záujme, aby táto rozhľadňa mala klasický (teda obyčajný), alebo netradičný (takmer až bizarný) tvar?

Tu už odpoveď nie je až tak jednoduchá. Za seba ako jednoduchého človeka so sedliackym rozumom môžem skonštatovať, že ma na rozhľadni hneď po bezpečnosti zaujíma najmä čo najlepší kruhový rozhľad (preto sa to asi volá rozhľadňa) v takej výške, aby mu nič nezacláňalo (ani vykrývač). Ostatné plošiny, orientované na rôzne svetové strany, z miest, kde nebude dobrý výhľad, sú preto pre mňa prakticky bezpredmetné (nehovoriac o tom, že viacero plošín je orientovaných rovnakým smerom, len sú v rôznej výške). Majú však svoju cenu.

Imitovať tvar pamodlivky nie je možné inak ako oceľou. Tá má svoju výhodu v tom, že ak sa riadne povrchovo upraví, má dlhú životnosť. Ako ukazuje jednoduché porovnanie s voľajakou drevenou rozhľadňou (ktorej spojovacie prvky z nerezovej ocele si už pán Inžinier Peter Porubčan z firmy Ingsteel nechce všimnúť) z Veľkej homole, za oceľ musíme zaplatiť minimálne raz toľko peňazí.

Takže znova. Chceme radšej nejakú drevenú rozhľadňu za 120 000 eur, alebo oceľovú za 250 000 eur? Tak presne túto otázku si podľa mňa nikto nikdy nepoložil. A to tu o tom mohla byť celkom solídna diskusia, anketa atď. Celá táto akcia sa ťahá toľké roky, že tie dva-tri mesiace navyše, počas ktorých by sa do rozhodovania mohla zapojiť aspoň časť verejnosti s názorom či príslušná komisia, by nikomu s čistými úmyslami nemohli uškodiť. Dokonca ani otcom myšlienky. Popri tom by sme si mohli spomenúť na chátrajúcu kotolňu na Hradištnej ulici, vyhorené kino, chýbajúce námestie, zanedbané verejné priestory, toľko žiadanú multifunkčná športovú halu a tak ďalej a tak podobne.

Myslím si, že takto drahá rozhľadňa je niečo, čo naozaj nepotrebujeme. Ako pán Lichý píše na svojej stránke: „Zámerom investora bolo vybudovať atraktívnu vyhliadkovú vežu s nízko nákladovým rozpočtom.“ Atrakcia to teda určite je ešte pred sprístupnením, ale nízkonákladový rozpočet vyzerá určite celkom inak.

Tu už pôjdeme viac do hĺbky. V koho záujme táto biela pamodlivka vlastne je?

Začneme samotným pánom architektom Lichým. Ako inými slovami sám priznáva, keďže väčšinou projektuje štandardizované kancelárske či bytové budovy, bol nadšený z toho, že dostal oveľa väčší priestor na rozlet fantázie a kreativitu. Potešenie bolo o to väčšie, že sa ako developer voči samospráve konečne dostane z pozície žiadateľa (o stanovisko, o podpis, o povolenie či o zrýchlené vybavenie) do pozície žiadaného, keď od neho predstaviteľ samosprávy chce využiť jeho službu a ešte mu za to aj celkom solídne zaplatí. Projektantské a kreatívne nasadenie určite ovplyvní aj fakt, že sa nekonala žiadna architektonická súťaž. Jeho návrh nebude s ničím porovnávaný a nikto ho nebude otvorene hodnotiť či nebodaj spochybňovať. Z toho, samozrejme, vyplýva, že má istotu realizácie na dosah. Pán Lichý túto stavbu nepochybne prihlási do rôznych súťaží a bude bojovať o prestížne ceny. My (spolu s pánom starostom) mu, samozrejme, budeme držať palce, veď sme sa na túto srandu chtiac-nechtiac zložili a radi by sme si tiež užili svojich 5 minút slávy.

Kto teda asi vypracoval zadanie pre architekta?

No a potom je tu akási iná záujmová skupina, a tú tvoria ľudia blízki nášmu miestnemu úradu. Je medzi nimi pán Andrei Kiszel – Dúbravčan, niekdajší funkcionár SDKÚ, dnes (asi ešte stále) SNSák, viacnásobný neúspešný kandidát na poslanca v Devínskej a župe, no a tak aspoň konateľ obecnej eseročky DNV Šport, ktorý to dokáže hrať na všetky strany podľa potreby a svojím nápadom sa chváli na blogu Vyhliadka nad Devínskou Kobylou. Druhým aktérom je pán Juraj Strempek, tiež neúspešný kandidát do župného zastupiteľstva a vedúci finančného oddelenia MÚ, ktorý sa tiež rád na stranách Devexu (ešte v časoch, keď vychádzal) pochválil, že rozhľadňa bola jeho nápad.

Tu veľmi nie je čo dodať, akurát to, že sme vďaka kampani do župného zastupiteľstva (v ktorej si títo páni zneužili rozhľadňu) mali unikátnu príležitosť sledovať, ako môžu byť záujmy jednotlivcov či úzkej skupiny ľudí bez širokej diskusie presadzované na pôde našej samosprávy. Niekedy to môžu byť šatne, ktoré nikto nepotrebuje, inokedy chodník, po ktorom takmer nikto nechodí, spevnená plocha pri ubytovni a niekedy hoci aj rozhľadňa. Koľko takýchto schém všakovakých záujmov môže v našej samospráve prebiehať radšej už nechám na vlastnú predstavivosť každého všímavého občana. Ak si ale ako obyčajný človek pošlete na úrad žiadosť, ktorá sa týka obnovy zelene či obnovy verejných priestorov na sídlisku, kde žijú tisíce ľudí, odpoveď nečakajte. Čas rýchlo uteká. O dva roky sú opäť župné voľby. Uvidíme, aké zásluhy si v kampani páni Kiszel a Strempek pripíšu. Rozhľadňa im vyšla, to treba uznať.

Načo máme demokraciu?

Zisťovať, čo si o tejto stavbe myslia naši poslanci, je asi strata času. Ak niekto z nich chce, môže o tom napísať blog či reagovať v diskusií alebo sa k tejto téme inak verejne vyjadriť. Keďže na ňu niekoľkokrát za sebou v rôznom zložení schválili kráľovský rozpočet, je celkom jasné, že (možno aj nevedome) všetko poslušne a bez rečí odkývali. Sumu 250 000 eur schválili dokonca aj vtedy, keď už bolo jasné, že z nej bola už takmer tretina vyplatená. Bývalý poslanec Michal Gašparík si napríklad myslí, že podporoval rozhľadňu len vtedy, keď to mal byť projekt viacerých mestských časti. No tým, že v roku 2017 hlasoval za rozpočet na rok 2018, v ktorom bolo na rozhľadňu vyčlenených štvrť milióna eur, aj on schválil (hoci si to možno neuvedomil) financovanie rozhľadne výlučne mestskou časťou. Aj toto je pekný príklad toho, prečo musia všetci poslanci rozumieť každému jednému riadku rozpočtu, ktorý schvaľujú.

Nakoniec sa všetko skončí u starostu

Skúsil by som hádať, aký záujem na tejto rozhľadni má súčasný starosta Dárius Krajčír, ale vychádza mi z toho len to, aby jeho predchodca, kolegovia či pán konateľ neostali v hanbe, keď už o tom písali do novín. Dostal sa k nej ešte ako zamestnanec miestneho úradu a aj z vrcholu Devínskej Kobyly si v roku 2018 po boku svojho predchodcu prisvojil trošku mediálneho priestoru ešte počas kampane do komunálnych volieb.

Áno, to je stále ten istý pán, ktorý tak rád hovoril, že chce, aby sa mu ľudia pozerali na prsty. Aj teraz na nás hovorí. Necelú pol hodinku relácie sa snaží vyplniť vzletnými frázami, no konkrétnych faktov je žalostne málo. Akých faktov? Vôbec napríklad neviem, prečo normálne nepovie, že zmluvu s firmou Ingsteel celkom na hulváta podpísal jeho predchodca Milan Jambor v septembri 2018 (dva mesiace pred voľbami, v ktorých už nekandidoval) a v priebehu októbra a novembra tejto firme Devínska vyplatila bezmála 65-tisíc eur ako preddavok bez toho, aby mala v rukách právoplatné stavebné povolenie. Ak by sme stavebné povolenie nedostali, tie peniaze by sme už asi neuvideli. Takto nejako sa však u nás dá poistiť hoci aj šialený projekt, ktorý nemá svoju budúcnosť istú. Potom už totiž len ťažko nájdete niekoho v komisii či zastupiteľstve, kto povie, že tento projekt je celý zlý a lepšie ako pokračovať bude tieto desiatky tisíc eur vyhodiť z okna. Aj preto sme dnes u nás svedkami marketingu naruby. Nie vyrobiť niečo, čo sa predá, ale predať to, čo už je vyrobené, teda rozhodnuté a postavené.

Takú publicitu, akú dostala rozhľadňa za posledné týždne, mala mať vtedy, keď sa o nej rozhodovalo. Nie teraz, keď už sa občania môžu len prizerať tomu, ako sa tesne pred nástupom recesie doslova mrhá verejnými prostriedkami. Odpoveď starostu Krajčíra na otázku, koľko bude rozhľadňa stáť, bola veľmi zavádzajúca. Podľa jeho slov na tento účel poslanci schválili maximálne 250 000 eur. Áno, schválili. Už tretí rok po sebe. Medzitým už však na rozhľadňu odišli z obecných peňazí desiatky tisíc eur, ktoré ani v tohtoročnom rozpočte nikto nezohľadnil. Ak začne obec revitalizovať zanedbané a nebezpečné okolie rozhľadne a od spriatelenej firmy nakúpi „chytré“ smetiaky Bigbelly za akciovú cenu, celkovú sumu štvrť milióna prekročíme veľmi ľahko. Kamerka za tisíce eur na stožiari hneď vedľa je už len taká nevyhnutná čerešnička na torte. To všetko budú investície do niečoho, čo nepatrí Devínskej, pretože ani len nebudú realizované na parcele, ktorú si pod rozhľadňou Devínska prenajíma od štátnej firmy Lesy SR.

Pán starosta tiež rád prirovnáva rozhľadňu k cyklomostu. To je, samozrejme, veľmi plochý pohľad. Okrem zlepšených gastronomických služieb, ale aj priestoru pre kultúrne podujatia či nového korza na kedysi takmer zabudnutej ulici Na mýte umožnil Cyklomost slobody vytvoriť veľmi potrebné prepojenie medzi dvomi regiónmi, ktoré tu celé desaťročia chýbalo. Aj 3,1 milióna eur, použitých na jeho výstavbu, nebolo hradených len z rozpočtu Devínskej, ale aj z programu cezhraničnej spolupráce. Na svete je veľa samospráv, ktoré neváhajú prezieravo investovať do rôznych turistických atrakcií. Dobre premyslená stratégia priláka do regiónu návštevníkov, a tí potom do obce prinesú peniaze. V prípade rozhľadne však zjavne nikto nič premyslené nemá a spoliehame sa na náhodu.

Vzniká tu ešte jeden zásadný omyl. Hoci sa protagonisti rozhľadne snažia tváriť, ako keby mali výhľady z Devínskej Kobyly vzniknúť až po sprístupnení rozhľadne, ide tiež o klasické a účelové zavádzanie. Jediný smer, na ktorý je z Devínskej Kobyly obmedzený výhľad, je severovýchod. Inak sú z viacerých miest na Devínskej Kobyle pekné výhľady na všetky ostatné strany. Nemôžeme sa preto tváriť, že by sme doteraz za dobrého počasia nevideli Pálavu, rakúske Alpy, Viedeň, Neziderské jazero, kopce okolo maďarského Kőris-hegy, Petržalku či vodné dielo Gabčíkovo alebo ohne zo Slovnaftu.

DTV sa nezaprie

Vráťme sa ale späť do štúdia DTV. Sám viem, že viesť efektívnu, vecnú a produktívnu diskusiu s naším pánom starostom nie je vôbec jednoduché. Hviezdna chvíľa z hľadiska „moderovania“ však prišla, keď pani Stankovská svojim hosťom chcela nahrať otázkou o tom, či je rozhľadňa recyklovateľná. Už šikovnejšie deti zo základnej školy predsa vedia, že oceľ sa dá recyklovať a rovnako je to aj s betónom. Tu mala byť na mieste skôr otázka, či naša rozhľadňa nemohla byť zhotovená prevažne z prírodných materiálov, ako sú drevo a kameň. Nie že by o tom nebola reč. Účastníci diskusie sa zhodli na tom, že z dreva tak bizarnú konštrukciu nie je možné postaviť. Otázka, prečo má rozhľadňa takýto neobvyklý tvar a kto ho určil a presadil, však nepadla ani toto kolo. Viete si predstaviť, ako by to asi vyzeralo, keby starosta povedal, že ju vymodeloval konateľ obecnej firmy spolu s vedúcim finančného na MÚ, teda kamaráti bývalého starostu, a nikto nemal námietky?

Pani Stankovská ani len netrvala na tom, aby niekto z diskutujúcich vysvetlil, prečo je rozhľadňa na prenajatom pozemku v katastrálnom území inej obce. No je celkom možné, že o tom ani sama netuší. V inej reportáži  totiž priamo z úst konateľa DTV pána Jaroslava Zaťka vypadne klamstvo, že po Cyklomoste slobody pribudne v extraviláne Devínskej ďalšia turistická atrakcia – rozhľadňa. Pravdou však je, že v prípade rozhľadne ide o extravilán obce Devín. No čo by sme chceli od organizácie, ktorej sa na živobytie každoročne vyzbiera 100-tisíc eur. Objektívnu žurnalistiku? Zabudnite na to.

Ako ďalej?

Rozhľadňa napokon stojí. Ako už bolo spomenuté, rozhodol o tom podpis Milana Jambora na zmluve s firmou Ingsteel zo septembra 2018. Nie vždy sa všetko podarí tak, ako by sme chceli, a tak, ako by to malo byť. To je normálne, ľudské a stáva sa to. Ak chceme ísť ďalej, musíme sa z tohto stavu poučiť. Poučiť? Zabudnite na to. Betónový park na Charkovskej ulici bol realizovaný prakticky v utajení a výsledok je vskutku katastrofický. Od septembra 2019, kedy bol projekt rekonštrukcie terasy za 400 tisíc (chtiac-nechtiac) prezentovaný občanom, sme z neho nevideli žiaden výstup. Projekt revitalizácie rybníka je tiež niečo, čo sa dlhodobo pripravuje v režime maximálneho utajenia. V prípade návrhu rekonštrukcie budovy Klubu dôchodcov či budovy miestneho úradu bola na Komisiu výstavby a životného prostredia pre istotu prezentovaná len jedna verzia. O otvorených architektonických súťažiach aspoň pri projektoch za státisíce eur už ani nesnívame. Tu to naozaj vyzerá tak, že sa tieto projekty verejnosti či aspoň komisii predstavia, až keď budú získané povolenia a zhotoviteľ dostane na účet desiatky tisíc eur ako zálohovú platbu.

Napokon sa však v tomto smere (dúfam, že nie len na moje potešenie) predsa len aspoň niečo pohlo správnym smerom a po rokoch obchádzania si komisia výstavby a životného prostredia odhlasovala, že trvá na tom, aby na takéto projekty bola vypísaná architektonická súťaž, na základe ktorej sa vyberie najlepší návrh.

Touto iniciatívou by sa naše zastupiteľstvo tiež mohlo inšpirovať a hlasnejšie pracovať pre ľudí

Súčasný pán starosta sa totiž voči praktikám svojho predchodcu nielenže ani nevymedzil, ale v nich aj celkom úspešne pokračuje. No možno neskôr niekto príde na komisiu a bude sa pýtať, či má niekto na to, aby takto rozbehnutý projekt za stovky tisíc pripomienkoval, rozumej predražoval a zdržoval. V tejto súvislosti sa oplatí spomenúť mnohokrát opakovaný sľub o zlepšení komunikácie s občanmi. Presne kvôli tomu v našej obci okrem DTV živíme aj takzvané (hoci prakticky neviditeľné) mediálne oddelenie, ktoré by malo byť práve nato, aby včas, pravdivo a vecne komunikovalo s občanmi zámery samosprávy a dokázalo spracovať ich spätnú väzbu. Takto by sme sa mohli vyhnúť nepríjemným prekvapeniam. Správna a efektívna komunikácia totiž nie je nejaký doplnok, ale kľúčová súčasť fungovania modernej a otvorenej samosprávy.

Na pretras v diskusii na DTV prišla aj bezpečnosť okolia rozhľadne. Keďže za okolie rozhľadne nenesie nikto z hostí zodpovednosť, ľahko sa im to bagatelizuje. Ak sa niečo stane, môžu pokojne pokrčiť plecami. Nezdalo sa totiž, že by niekto vyvinul snahu tento problém reálne ešte pred skolaudovaním vyriešiť. Ten sa totiž mal riešiť ešte predtým, než došlo k podaniu žiadosti o stavebné povolenie. Dnes starosta Krajčír dúfa, že majitelia okolitých pozemkov z nich odstránia nepotrebný betón a len kvôli rozhľadni ich skrášlia. Toto si naozaj myslí človek, ktorý v obci, kde je starostom, za viac ako tretinu funkčného obdobia nedokázal odstrániť ani gram zbytočného betónu či asfaltu, ktorého je na sídliskách neúrekom? Aj toto je vec, ktorá je tak nejak naruby. O revitalizácii sídlisk sa nedozvieme ani pol slova, zato nám má záležať na revitalizácii raketovej základne, o ktorej existencii väčšina ľudí ani netuší.

Fakt je ten, že v bezprostrednom okolí sa nenachádzajú len nezabezpečené hrany s rizikom pádu (ako na hrade), ale aj odkryté kanály, hrdzavé oceľové prvky, ktoré vytŕčajú zo zeme, či množstvo iných zákerných predmetov poskrývaných v tráve. Za statiku opustených objektov tiež nikto z hostí v diskusii neručí. Tak prečo by sme neskúsili, či sa niečo nestane, a potom prijali opatrenia.

Pán starosta sa tiež rád necháva počuť, že na úpravách okolia rozhľadne sa bude spolupodieľať aj Bratislavský samosprávny kraj. Keďže v Devínskej táto informácia koluje už dlhší čas, vypýtal som si oficiálne stanovisko zo samosprávneho kraja, ktoré hovorí jasne: na tomto projekte sa BSK spolupodieľať nebude. To, komu budeme nakoniec veriť, si môžeme kľudne vybrať… No okrem samosprávy Devínskej sa k tomuto „projektu“ nikto otvorene nehlási. Viete si predstaviť, že by niekto z DTV v tejto veci oslovil magistrát či samosprávny kraj a aspoň raz za čas skontroloval, či pán starosta hovorí pravdu?

Edit: Nedávno sa náš pán starosta pochválil, že si bol raketovú základňu pozrieť aj s predstaviteľmi ministerstva obrany a mesta. Určite mu v tejto iniciatíve držím palce. Pokiaľ však nebude mať nejaká inštitúcia v rozpočte vyhradené stovky tisíc eur na revitalizáciu areálu, sú to pre mňa len prázdne reči, ktoré za rozhľadňou zaostávajú minimálne o tri roky. Nás zo sídliska by oveľa viac potešilo, keby takto pán starosta zobral zástupkyňu primátora do nejakého zo zanedbaných vnútroblokov sídliska Kostolné a vysvetlil jej, že Devínska sa už roky stará o nevysporiadané pozemky a aj preto o revitalizácii priestoru, kde ľudia aj reálne žijú, nemôže ani uvažovať.

Aby bolo všetkým celkom jasné: som za rozhľadňu na Devínskej Kobyle. V čom je však problém?

Že je celý projekt nedomyslený a je realizovaný v nebezpečnom prostredí.

Že rozhľadňa ani zďaleka nie je nízkonákladová.

Že ju platí len jedna MČ BA – Devínska Nová Ves.

Že ani tomuto projektu nepredchádzala otvorená diskusia a architektonická súťaž.

Že si tu aj v tomto prípade úzka skupina ľudí presadzuje svoje záujmy na úkor väčšiny.

Bežne sa svoje blogy snažím písať čo najviac bez osobných emócií a usilujem sa byť čo najobjektívnejší. Tu však musím urobiť výnimku. Ak aj niekedy dám na radu pani poslankyne Kravárikovej a z Devínskej sa odsťahujem, Devínska Kobyla je to, čo mi bude chýbať asi najviac. Na jej vrchole som z domu do pol hodinky asi tak 50- až 100-krát ročne. Tu som vyrástol a naučil sa prekonávať sám seba. Do strmých chodníkov vsiakli litre môjho potu, naháňali ma tu miliardy komárov a jasene, buky, ale aj duby poznajú moje životné starosti lepšie ako ktokoľvek iný. Aj tu som sa naučil, že príroda nie je niečo, na čo sa máme pozerať z diaľky ako na nejaký skanzen. Príroda nás chce prijať s otvorenou náručou ako naša mamka. Prírode máme rozumieť. Nie rozumom, ktorý nám skôr radí, ako ju zneužiť, ale srdcom, ktoré nám pomáha hľadať s ňou a v nej harmóniu, ktorú sme stratili kdesi na polceste za krajšími zajtrajškami. Prírody sa nemôžeme báť a zatvárať sa pred ňou do svojich domov, oddeľovať sa od nej čo najhrubšou podrážkou či obávať sa vôbec dýchať svieži vzduch. Cestu späť do prírody musíme hľadať všetkými zmyslami, aby sme ju napokon našli pod tým všetkým balastom kdesi v našom vnútri, pretože máme byť jej súčasťou. Zrakom máme vnímať upokojujúce tvary, farby a odtiene rastlín, hliny, skál, ale aj zvedavé oči žmurkajúce z tmy, hry oblakov v blížiacej sa búrke či teplé farby, ktoré po krajine rozlieva zapadajúce slnko. Sluchom máme počúvať šum listov, vŕzganie konárov, spev vtákov, v noci kroky zvierat a hádať, či sú to ťažké diviaky, alebo štíhle srnky, v mrazivom tichu brieždenia načúvať tajuplnému húkaniu sovy či za súmraku štekotu líšok. Hmatom máme spoznať teplo dreva, štruktúru kôry jaseňov či dubov, alebo hladkú „kožu“ bukov, po ktorej sa pri prietrži mračien z lievikovitej koruny valia vodopády životodarnej vody priamo ku koreňom, ale aj (takmer) bosými nohami pocítiť a objať každý kamienok, zlomenú halúzku a koreň, po ktorých stúpame. A potom, hlavne po daždi, zhlboka vdychovať vône mediteránneho ostrova na stráni, kvetov bazy, materinej dúšky, húb, či obyčajnej zeme. Už uprostred zimy sa máme tešiť na chuť cesnakov medvedích, čajík z pamajoránu, čerstvé bedle alebo sladké černice.

No a do toho mi niekto príde rozprávať, že k lepšiemu vzťahu ľudí k prírode pomôže železobetónový základ a oceľová konštrukcia s vyhliadkami v tvare hrotov, ktoré smerujú do priestoru. Toto naozaj potrebujú len konzumní hľadači nových a nových atrakcií, ktorí svojimi autami upchajú cestu na devínskonovoveskú vodáreň a Dúbravskú Hlavicu, no k lepšiemu vzťahu s prírodou im to aj tak nepomôže.

Súvisiaci článok

• Tešíme sa na rozhľadňu