PhDr. Jozef Klačka. Útly, skromný osemdesiatnik. Osobnosť celoslovenského významu, rodák z Devínskej Novej Vsi. Historik a archivár, zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Ústredného archívu Slovenskej akadémie vied. Do slova a do písmena najväčší expert na dejiny západnej časti Bratislavy. Jeho celoživotnú zanietenú prácu uznala aj Devínska Nová Ves. Ocenenie Devínskonovoveská holubica mu odovzdal vo štvrtok 10. 10. 2019 počas slávnostného zasadnutia miestneho zastupiteľstva mestskej časti Devínska Nová Ves starosta Dárius Krajčír.
píše: Ján Žatko
Jozef Klačka – chodiaca kronika Devínskej Novej Vsi
PhDr. Jozef Klačka sa narodil v roku 1938 v Devínskej Novej Vsi, kde vychodil základnú školu. Je spoluautorom štyroch monografií, autorom stovky odborných štúdií, viacerých popularizačných článkov, posudkov a recenzií, je autorom registratúrneho poriadku platného pre všetky pracoviská SAV. Je nositeľom viacerých vyznamenaní a ocenení. V súčasnosti žije v Dúbravke, ale v Devínskej Novej Vsi sa zdržuje prakticky denne. Najlepšie ho asi charakterizuje výraz „chodiaca kronika Devínskej Novej Vsi“. So svojimi poznatkami z histórie Devínskej Novej Vsi sa podelil aj počas slávnostného odovzdávania ocenenia Devínskonovoveská holubica, ktorého výtvarné stvárnenie vychádza z erbu Devínskej Novej Vsi.
Holubica v erbe Devínskej Novej Vsi
O erbe Devínskej Novej Vsi povedal Jozef Klačka nasledujúce vety: „Pokiaľ ide o holubicu, ktorú tuto vidím ako lieta nad ten kríž, niektorí z vás ste sa určite stretli s knižkou, ktorá sa volá „Erby pričlenených obcí k Bratislave“. Napísal ju profesor Novák a v nej je táto holubica celkom inak nakreslená. A keď som sa ho pýtal prečo je to tak, tak on mi povedal: „To sú predsa Chorváti, oni prišli od mora a to je teda čajka“. Pre vašu vedomosť, chcem vám povedať, že tá holubica je doložená na jednom testamente z prvej polovice osemnásteho storočia. V červenom pečatnom vosku je v erbe nakreslená tá holubica.“
Devínska Nová Ves má hovoriaci erb
Jozef Klačka pokračoval vysvetlením, prečo je erb Devínskej Novej Vsi hovoriacim erbom: „A ona je nakreslená v tom erbe tak, ako je na oltárnom obraze v novoveskom kostole. Kostol je z roku 1580 a je zasvätený Duchu Svätému. Duch Svätý sa zobrazuje vo forme holubice. Aj tam nad tým oltárom lieta alebo trepe sa na jednom mieste a z neho idú tie papršleky, ktoré potom sadli na jednotlivých apoštolov. Teda holubica, ktorá je tu na našom erbe, je vlastne hovoriacim erbom. Hovorí o tom, že tí obyvatelia, ktorí ten kostol postavili a zasvätili ho, boli vlastne ľudia veriaci katolíci, uznávajúci tretiu božskú osobu. A to že boli katolíci, to je ten krížik, ktorý tá holubica nesie.“
Stůj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš
Jozef Klačka sa vyznal aj zo svojej lásky k Devínskej Novej Vsi: „Devínska Nová Ves je pre mňa úžasnou lokalitou. Nie preto, že som sa v nej ja narodil, ale preto že tu na každom kroku by sa malo uplatniť to „Stůj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš„. Lebo naozaj od Devínskeho Jazera až po sídlisko Podhorské je od mladšej doby kamennej zastúpená každá archeologická kultúra. Niektoré sme už aj videli tu v predchádzajúcich prezentáciách ale pre mňa najcennejšie je to, že sa mi podarilo nájsť kedy a odkiaľ prišli Chorváti sem do Devínskej Novej Vsi. Mne zobák narástol chorvátsky, zhováral som sa s rodičmi aj súrodencami v chorvátčine a považoval som to za najzávažnejšiu vec, ktorú som mal profesionálne pripravený určiť, kde sú tie korene odkiaľ Chorváti a prečo sem prišli. A ono sa to podarilo.“
Odkiaľ a kedy prišli ku nám Chorváti
„Naozaj, dnes môžem písomne doložiť, a už je to publikované, že prišli sem na jeseň 1540 alebo na jar 1541 z majetkov záhrebskej kapituly. To je východná strana okolo dnešného Sesvete, dedinky ešte niektoré existujú. My máme tu chotárne názvy týchto dediniek. Kopec 514 metrov nad morom Kobyla je vlastne pomenovaním podľa dedinky Kobyliak. Pod ním je malý kopec Glavica, tam je dedina Glavnica. My máme tu Na hriadkach, po chorvátsky Grede a Grede je tam dedinka na tých kapitulských majetkoch. My máme potok Mláka, aj tam je dedina Mláka. My máme Malé a Veľké Bresty, tam je dedina Brestie. Okrem týchto faktov je tu doklad že zo 150 priezvisk, ktoré som si pozbieral od najstarších záznamov obyvateľstva v Devínskej, 111 priezvisk je práve z tohto územia. Doviedol ich sem vtedajší zemepán Devínskeho hradu Štefan Báthory, pretože tieto dedinky v roku 1539 vypálili Turci. Mnohých obyvateľov vzali do otroctva, mnohých namieste zabili a viacerí ušli do lesov. V tých lesoch ich pozbieral Štefan Báthory a doviedol ich sem na svoje devínske panstvo, ktoré získal od pezinských a svätojurských grófov v roku 1527.“
Osobnosť Jozefa Klačku zhodnotil aj starosta Dárius Krajčír pri odovzdávaní ocenenia jedinou vetou:
Podľa mňa žiadna cena nemá takú hodnotu Jožko, akú máte vy pre Devínsku.
Pred rokom a pol získal Jozef Klačka inú cenu – výročnú cenu Samuela Zlocha. Pri tej príležitosti sa s ním zhovárala Ľubomíra Petrova. Jej rozhovor z apríla 2018 vám priblíži osobnosť Jozefa Klačku ešte viac.
PhDr. Jozef Klačka: Ak je záujem, čas sa nájde
PhDr. Jozef Klačka. Útly, skromný osemdesiatnik. Osobnosť celoslovenského významu, rodák z Devínskej Novej Vsi. Historik a archivár, zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Ústredného archívu Slovenskej akadémie vied. Do slova a do písmena najväčší expert na dejiny západnej časti Bratislavy (nášho územia). Jeho celoživotnú zanietenú prácu ocenil na slávnostnom odovzdávaní výročných cien Samuela Zocha 2018 pamätným listom aj predseda Bratislavského samosprávneho kraja Juraj Droba. Pri tejto príležitosti, ako aj z dôvodu pripravovanej knihy, sme pána Klačku požiadali o rozhovor. Ceníme si, že nám vyhovel. Dokonca sa dal aj odfotiť, čo mu jeho skromnosť spočiatku absolútne zakazovala.
Pán Jozef Klačka, gratulujeme k oceneniu. Ste rodák od nás z Devínskej, dnes bývate v Dúbravke v činžiaku. Nechceli ste sa sem vrátiť?
V Devínskej som sa narodil, môj rodný dom bol na Grbe, neskôr sme bývali v babkinom dome vo dvore na Istrijskej. Po vojenčine som sa nasťahoval do družstevného bytu na Štrkovci, mali sme dve deti, po rokoch sme to vymenili za štátny byt v Dúbravke. Bývame tu doteraz a som rád, pretože tá konfigurácia terénu je diametrálne odlišná od Štrkovca. Tam ešte onehdá tiekol potok z Chemických závodov Juraja Dimitrova, smrdel a ráno bol z neho fialový opar nad celým sídliskom. Nebolo tam žiadnych stromov, len sem-tam bulharský záhradník, inak prostredie veľmi nepríjemné, ale boli to prvé byty, ktoré sa dali získať. Bolo to v roku 1962, kúpili sme malý dvojizbák za 19 tisíc korún.
Stačí rozdiel jednej generácie a všetko vyzerá celkom inak. Čo hovoríte na aktuálny urbanistický rozvoj v tejto našej oblasti? Mám na mysli rozširovanie Devínskej a stavbu Borov.
Je mi ľúto, že sa zaberá poľnohospodárska pôda, je to nezvratná vec, ale je to len na škodu, lebo človek potrebuje život, nielen vybetónované plochy. Je to žiaľ dané dobou, tým, že niektorí ľudia sa ľahko dostanú k peniazom a na lacnej pôde sa stavajú činžiaky. Je to pre nich len efektívna investícia. Aj tu v dedine – je mi ľúto, že sa mohli okolo Uhroveckej postaviť paneláky a zválať polovicu Istrijskej ulice, tie tehlové domy stoja vlastne v bývalej školskej záhrade. Tam bola meštianka za mojich čias. Predtým to bola Pálfyovská kúria.
A už sme opäť v histórii.
To je profesioniálna deformácia, to nech vás netrápi.
Pán Jozef Klačka, keď vás počúvam rozprávať o Devínskej, mám pocit, že tu poznáte úplne každý dom, každý meter štvorcový.
Ale nie… no… veď som sa tu narodil, a býval som tu v šiestom dome na Istrijskej. Tam bývala moja babka, my sme sa k nej museli presťahovať z môjho rodného domu, pretože v 1947-mom po veľkej neúrode a suchu, dala babka prepísať polia na moju mamu . Do rodného domu sme dali nájomníka, (ktorého sa nám potom horko ťažko podarilo vystrnadiť.) Bolo treba plniť kontingenty, otec bol pracovníkom Bratislavských elektrotechnických závodov na Februárke, my sme museli pracovať na poli. (kontingenty – štátom predpísané dodávky mäsa, mlieka, vajec a plodín z výmery pôdy zadarmo štátu, pozn. red.) My sme mali menej úrodné polia na okraji DNV, nedalo sa tu dopestovať ani toľko, koľko bolo treba odovzdávať. Preto, keď v 49-tom zakladali JRD, išli sme do toho, pre slabú úrodu sme ani nemohli dochovať zvieratá, živorili sme. Ani na prežitie to nebolo.
Nikdy ste nemali ambície kandidovať do samosprávy? Ste rodák a všetko poznáte.
Otca síce za komunistov vybrali za sudcu z ľudu, bol chvíľu prísediaci robotnícky káder. Ja som sa tešil, že mám také zamestnanie, ktoré ma dokáže úplne uspokojiť. Mal som štigro, že som mohol založiť archív najvyššej vedeckej inštitúcie.
Keď sme pri tom archíve, predtým vôbec neexistoval? Čo sa v ňom archivuje?
Archivuje sa všetko zo SAV a jej právnych predchodcov. V roku 1926 zriadili pri Univerzite Komenského českí profesori výskumnú inštitúciu Šafárikova učená spoločnosť, tam vznikli prvé vedecké práce o Slovensku – topografia, vodohospodárstvo, jazykoveda a podobne.
Druhým koreňom dnešnej SAV bola Slovenská akadémia vied a umení , ktorá vznikla za Slovenského štátu (!) v roku 1942, pretrvala do roku 1946. Tretí koreň je Akadémia vied a umení po roku 1946. A tá sa stala základom terajšej, ktorá vznikla v 53-ťom. Ja som v nej pracoval od 1969. V roku 1963 už bolo prijaté uznesenie, že sa zriadi archív. Archivuje sa všetko z ústavov SAV.
Predtým ste pracoval 10 rokov v štátnom archíve.
Áno, bolo to na Župnom námestí, budova bývalej Národnej rady. Presedel aj prežil som tam všeličo, aj sovietske vojská v 1968 a tanky mierili na nás.
Vy ste aj historik aj archivár. Aký je zásadný rozdiel?
V štúdiu bol. Archivári mali veľa latinčiny, stredovekú nemčinu, stredovekú latinčinu, maďarčinu, starú topografiu, boli školení na vedecký výskum. Po prvom ročníku štúdia histórie som si uvedomil, že určite nechcem byť učiteľom dejepisu. Mal som skúsenosť – zaskakoval som na jeden týždeň na strednej zdravotníckej škole, tie protivné kočky si zo mňa iba uťahovali, ani sa neučili, a ja rozmerom ani duchom nie veľký človek… Vtedy som si uvedomil, že budem robiť výskum, vedu, tak som si pribral to archivníctvo. Učil ho vtedy prof. Húščava, bol to nový odbor, takže ja som stará škola.
Ako ste zvládli v archíve prechod na počítače?
Náš archív si našiel absolventku počitačového štúdia a dohodli sme sa, že bude robiť to, čo jej my povieme teoreticky, ona to dá do reči počítača. Začali sme s ňou spracovávať materiály z rokovaní predsedníctva – bolo treba spracovať tri kartotéky. Zistila, ako treba členiť materiály – a potom šifrovala, bolo to v časoch diernych štítkov, no my už sme vďaka nej začali pracovať s normálnym programom. Ona vyvíjala program, ktorý sa používa dodnes. Prešli sme plynule a bezbolestne.
Aký je archív SAV veľký?
Na vyjadrenie kvantity sa používa údaj v bežných metroch. Ak poukladáme papiere A4 na dlhšiu stranu na bežný meter. Je ich 2,5 km.
Do dôchodku ste odišiel až v roku 2015, vo veku 76 rokov. Nechcelo sa vám už skôr oddychovať?
Vôbec. Každý by mal byť v niečom doma, potom sa mu ľahšie starne, niečo za sebou vidí. A rozumie tomu, to je mimoriadne dôležité. Pre mňa je nepochopiteľné, že deviataci majú testy z porozumenia textu.
Otočíme rozhovor na DNV. Teraz pracujete na projekte novej knihy, spolu s pani Daničovou z Chorvátskeho kultúrneho spolku. Povedzte, o čo ide?
Devínska mala v mojej generácii veľké šťastie. Vtedy nebolo veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, a tu sa stretlo 5 absolventov, ktorí dokázali myslieť nie v koľajách, ale v súvislostiach, s rozhľadom, s víziami. Táto pätica ľudí sa stretla a dokázala zobudiť starú chorvátčinu. Zatiaľ ich nechcem menovať. Dokázali urobiť monografiu o Devínskej, ktorá vyšla v roku 1995. Za komunistov, keď Chorváti neboli v móde, dokázali obnoviť súbor Rosica.
Pán Jozef Klačka, Vy ste rovnaký ročník narodenia ako Rudo Sloboda
Áno…tak to už je jeden.. Sedávali sme 5 rokov v škole na Charkovskej spolu v lavici.
V roku 1995 vyšla monografia o Devínskej, o čom teda bude táto nová kniha?
S nebohým Vilom Pokorným sme ešte v 90-tych rokoch hľadali korene Novovešťanov v Chorvátsku, podľa koncentrácie priezvisk. Pracovali sme v Štátnom archíve v Záhrebe. Zástupca riaditeľa tohto archívu bol akurát špecialista na vysťahovanie Chorvátov, tak nám pomohol. Ja som robil xeroxy z miestnych matrík a Vilo hľadal v jazykovednom ústave. Prišiel k záveru, že tie novoveské priezviská sa vlastne dnes vyskytujú všade. Dva veľké kufre xerokópií sme ťahali domov. Z nich sme neskôr zistili, že koncentrácia priezvisk je na piatich miestach. V rokoch 1993-97 si mohli akadémie vymieňať výskumníkov a tak sme chodili do Záhrebu, objavili sme koncentráciu z piatich miest na východ od Záhrebu, oblasti s názvom Sesvete.
Medzičasom sme stále vyhlasovali zbierku starých fotografií a predmetov v Devínskej. Ja som býval v byte v Dúbravke, ale Vilo mal pod strechou na povale možnosť skladovať materiály, ku nemu sa všetky staré fotografie adresovali. Ja som zozbieral všetky staré písomnosti. Teraz, po jeho smrti, nám jeho dcéra dala všetky fotografie. Keď som to spolu s pani Daničovou pozeral, zistili sme, že je to taká bohatá zbierka, že by to stálo za zverejnenie. Zoradili sme ich do heslára, urobíme výber do knižky. Pracovný názov je „DNV voľakedy“.
Koľko je tých fotografií?
Autorov, alebo zdrojov, je 76. Hesiel je asi 40, snažíme sa to zhustiť.
Čiže predtým sa nevedelo, odkiaľ prišli Chorváti sem?
Nie, ani kedy. Hovorí sa, že po roku 1526, po bitke pri Moháči. DNV sa prvý raz spomína v roku 1451. Španielski Habsburgovci najali žoldnierov, aby chránili pred Turkami Habsburga vo Viedni. Rozmiestnili ich tu, pred Viedňou, na západné Slovensko až po Piešťany. Srbi mali chrániť Dunaj, Španieli boli na súši, vojsko žilo z miestnych zdrojov. Keď sedliak nedal, zabili ho a majetok zhabali, sedliak bol rád, že mohol utiecť, usadlosti ostali pusté. Zemepán Štefan Báthory získal v 1531 polovicu majetkov zo západnej strany Záhrebu, tam sa s rodinou Oršič sa delil na polovicu. Z roku 1539 je zachovaná listina z kapitulského archívu o tom, že Turci spálili všetky jej dediny, poddaných zobrali do otroctva alebo časť obyvateľstva utiekla do hôr Medvedice a v okolí Varaždinu. Báthory tých poutekaných po lesoch v Chorvátsku zobral a premiestnil ich sem, na svoje panstvo – do Devína, DNV a hornej časti Rače. Takisto Dúbravku vyklčovali a urobili dedinu, tam bol les. On im dal les, aby ho vypálili, vyklčovali, a aby vybudovali dedinu. Hovorí sa, že im dal kolonizačnú slobodu od roboty a daní.
Kedy má kniha vyjsť?
Musíme to stihnúť do konca tohto roka, máme príspevok, tak to musíme stihnúť vydať v tomto roku. Pracujeme intenzívne, aj keď všeličo komplikuje situáciu, tento rok je aj veľa výročí. (Pozn. Žatko: Kniha naozaj vyšla koncom roku 2018 pod názvom „Devínska kedysi/Nuovo Selo vojlkada“).
Čo tam bude najzaujímavejšie?
No všetko, veď to je najpodrobnejší dokument obrazom aj slovom o DNV od prvej svetovej vojny po celý čas po dnešné dni, budovy, ktoré už nestoja a podobne. Sídlisko predtým boli polia, názvy odpovedajú histórii – Kostolné patrilo kostolu, z prenájmu polí sa opravoval kostol, Podhorské patrilo sedliakom.
Aj v Dúbravke žijú dnes Chorváti?
Ja som sa snažil zobudiť tú Dúbravku, ona je chorvátska, aj jej samotné pomenovanie. To si sem doniesli. Električka č. 12 v Záhrebe končí v Dubrave, aj pôvodná Dúbravka je Dubrava. V chotári máme fúru názvov dediniek, ktoré spálili Turci v roku 1539 v Chorvátsku.
Takže sú tam tiež priezviská s koncovkou -ič?
Áno, aj v Rači ich nájdete. U nás chodí autobus Na hriadky – to je „Grede“, podľa dediny Grede, potom potok Mláka, to je podľa dediny Mlaka. Tieto názvy sú doklad pre jazykovedca a historika, že sú to tí istí ľudia. Keď vedeli, že domov sa nevrátia, názvy si vzali so sebou.
Vaši predkovia sú Chorváti?
Keď som si robil genealógiu, skončil som neslávne, lebo môj jeden predok v x-tom kolene bol illegitimus, teda nie legitímne dieťa.
Do akej histórie máte rodokmeň?
Do deviateho kolena.
Onedlho sa bude odhaľovať pamätník avarskému pohrebisku, ktoré objavil profesor Eisner v roku 1926. Ja nie som staronovovešťanka a dodnes neviem, kde to pohrebisko vlastne je, chcela by som ho vidieť!
No to pohrebisko nie je. Vybrali všetky hroby a zarovnali to so zemou:) Všetko pozbieral archeológ Eisner od roku 1926 do 1933, vykopal 883 hrobov. Je vyrobený jeden ukážkový hrob a nachádza sa v Slovenskom národnom múzeu. Máme smolu, že celú zbierku z hrobov umiestnili v budove SNM v zadnom krídle, na ktoré padla v druhej svetovej vojne bomba…a tak bola zničená. Vtedy to Eisner zachránil tým, že mal vlastnú podrobnú dokumentáciu celého pohrebiska a vydal knižku – Devínska Nová Ves v roku 1952. Z tej knihy som teraz navrhol výtvarníkovi, ako spraviť pamätník.
Ďalšou skrytou záhadou sú pre mňa hradiská, ktoré majú byť niekde na Sandbergu.
Je to poloblúk hore nad pieskovcom na Ravnici. Priekopa, ktorá tam hore je, je zvyšok valu, ktorý opevňoval hradisko. Vidno kamene. Druhé hradisko je na Skale, pod vodojemom, futbalové ihrisko je na rovine, ktorá je vlastne vo vnútri hradiska. Valy hradiska je vidno okolo ihriska akoby násyp. Druhý a tretí dom v uličke Na skale majú vo dvore palisády – stĺpy, ktoré tvorili pevnosť.
Aj Vy ste niečo archeologické objavil?
Našiel som si vo svojej záhrade všeličo. Kopal som si pivnicu pod komunistami povolenú chatku, 16 metrov štvorcových. Narazil som na pieskovcovú veľkú platňu, nemohol som to obísť, musel som to podkopať a postupne to odlamovať, bola hrubá asi pol metra. Na jednom mieste pod odlomeným kusom som našiel taký zemský lievik, čím som išiel hlbšie, tak tým bol tvorený z väčších kameňov- bol to vír v treťohornom mori, kde sa zhromažďovali väčšie a potom menšie kusy kameňov. Naspodu som našiel skamenelé kosti.
Podľa Vás by mali archelógovia kopať na vŕšku Bačniegovica (pri policajnej akadémii – pozn.red.) Prečo?
Archeológovia väčšinou idú tam, kde sa niečo náhodou nájde, alebo sledujú vegetáciu zhora. Ak je stavba pod zemou, prejaví sa to vo vegetácii, ktorá je iná ako okolie. Na Bačniegovici sa čosi objavilo z lietadla, stálo by za to tam kopať.
To sa tam možno začne skorej stavať..a potom sa niečo nájde…
Ešte k vašej záhrade – ste stále aktívny záhradkár? Čo si dopestujete?
Všetko, okrem mrkvy a petržlenu. Uskladňujem si to v pivnici pod chatkou.
Preto ste taký zdravý!
Áno, relatívne, zdravie je relatívny pojem. Ja nejem žiadne lieky. Nemám žiadne diagnózy. Keď som mal 30 rokov, praskol mi vred na dvanástniku, nemám slepák, mal som prietrž, všetko zoperovali a zatiaľ všetko funguje.
Pomáha Vám niekto na záhrade?
Väčšinou ja sám, syn má alergiu a keď je tam, za polhodinu mu skrvavejú oči a začne sa dusiť. Onoho času som tam s mojou dcérou zasadil brezu, takže syna tam neťahám. Syn sa odkotúľal ďaleko od otca, je astrofyzik. Má štigro ako ja, že robí prácu, ktorá ho baví.
Ako budete oslavovať osemdesiatku?
Joj už mi povedali v robote, že chystajú jeden seminár, debatu o tom, čo som spravil.
Kto prebral po vás archív SAV?
Taká dievčina, s ktorou sme sa už predtým „hrali“.
K histórii ste inklinovali od detstva?
Od tretej po piatu triedu ľudovej školy nás učila Mária Uhliarová, stará dievka, ktorá mala nemanželskú dcéru. Bola to úžasná učiteľka, nadšená národovkyňa, naučila nás rozumieť Hviezdoslavovým dielam. Naučila nás tancovať. Ona niečo do nás vložila. Na 11-ročnom gymnáziu ma učil dejepis profesor Augustín Nenička, pamätám si do dnešných dní, ako ma učil rímske dejiny. Títo ľudia ma poznačili.
Máte úžasnú pamäť, ja si nepamätám niekedy ani čo bolo prednedávnom.
Zabúdanie je prirodzený proces, môžete sa ale naučiť pamätať si. Cibrenie pamäti je moje povolanie. Každý má robiť to, čo vie. Môj syn chodí za mnou so všelijakými výpočtami rýchlosti hviezdneho prachu, ja sa tvárim že rozumiem, alebo použijem sedliacky rozum a opýtam sa: toto čo?
Ako vyzerá váš bežný deň, asi je to iné na jar a iné v zime.
Odkedy som prišiel do penzie, mám skomplikovanú situáciu. Moja manželka v rozpätí pár dní ochorela na cukrovku tak silnú, že musela ísť do nemocnice. Teraz má inzulínovú pumpu, ktorá dodáva inzulín permanentne v stanovených dávkach, sú to tri roky a pumpa nám začína štrajkovať. Na druhú máme nárok až po štyroch rokoch. Neverím tej pumpe, každý mechanizmus má svoje slabiny, keď sa zadrhne, tu ide o život, nedá mi to kľud. Tŕpnem každý deň, pumpu je treba nastavovať podľa toho, čo pacient zje. Aj mladí ľudia mávajú tie pumpy, je to bohovsky vymyslené, ale predsa len…je to mechanizmus. Keď je pumpa v poriadku, mám hodinu a pol času na to, aby som ostal v záhrade, potom idem domov, aby sme dali obedňajšiu dávku a keď ide všetko bez problémov, tak mám dve a pol až tri hodiny času na záhradu a vrátenie sa domov.
Pán Jozef Klačka, s Vami sa dá rozprávať neobmedzene dlho. Bohužiaľ musíme náš rozhovor nateraz ukončiť..a prajeme všetko dobré vám a vašej pani.
Ďakujem!