Prajem všetkých čitateľom blogu Týždeň v Devínskej príjemné prežitie vianočných sviatkov v kruhu svojej rodiny. Dnes, na Štedrý deň, sa väčšina z nás stretne so svojimi blízkymi pri štedrovečernom stole. Štedrovečerná večera sa spája s rôznymi zvykmi a tradíciami. Prečítajte si, aké tradície sa zachovávali v minulosti v Devínskej Novej Vsi. Zachytila ich Zita Škovierová vo vlastivednej monografii Devínska Nová Ves, ktorú zostavil Viliam Pokorný a kolektív a vydala ju mestská časť Devínska Nová Ves v roku 1995.
píše: Ján Žatko
poslanec miestneho zastupiteľstva DNV
Po večernom zvonení na Štedrý večer sa zapálila sviečka a rodina zasadla k večeri. Spoločne sa pomodlili, gazda požehnal jedlo, nalial všetkým dospelým a starším deťom víno a povedal prípitok: „Na zdrávľe, da do sad liéta budemo si zdrávi, a da se ospet ovako zídemo si skupa!“
Štedrovečerná večera
Tradičná štedrovečerná večera pozostávala z oblátok s medom, z nezapraženej šošovicovej (lieťova) polievky, prípadne fazuľovej (fržuonuóva) polievky, obáraných kúskov kysnutého pečiva s makom a cukrom (chorv. dolke, pupáke, búchtice), koláčov a ovocia. Každý člen domácnosti si rozlúskol po jednom orechu a podľa kvality jadra sa predpovedalo jeho zdravie v nastávajúcom roku. Podobne sa veštilo podľa tvaru jaderníka v jablku, ktoré si prerezal: hviezdička znamenala zdravie, zdeformovaný jaderník chorobu, krížik smrť.
Vianoce a domáce zvieratá
Štedrovečerné jedlá zostávali spolu s riadom na stole do nasledujúceho dňa, ba až do druhého vianočného sviatku, keďže v prvý deň bol prísny zákaz pracovať. Do Štefana, niekde až do Jána, sa nemenila ani úprava miestnosti. Až potom sa obilie spod obrusa nasypalo hydine so želaním „Kuliko zrnác – tuliko jajác„, po záhorácky „Kolko zrnéček – tolko vajíček!“, seno sa dalo dobytku a z cesnaku dali kúsok kohútovi a gunárovi, abi dobre skákali, prípadne aj psovi, aby bol zlostný.
Spoločenská časť Štedrého večera
Po večeri, ktorá sa odohrávala v rodinnom kruhu, nastala spoločenská časť Štedrého večera. Vtedy už chodili jačkári spievať vianočné piesne. Najčastejšie chodili za odmenu spievať do domov Cigáni a skupinky detí. Zastavili vo dvore pod oknami a najprv sa spýtali: „Ráčite bit veselí?“ Keď domáci nechceli obdarovať vinšovníkov (čo sa stávalo len výnimočne) odpovedali záporne, na čo im deti zavolali: „Jáčite si sámi!“ Pri odpovedi „Da! Jáčite!“ deti zaspievali a gazdiná ich obdarovala ovocím, orechami, sladkosťami, prípadne peniazmi.
Štedrovečerná návšteva mládencov
Do polnoci boli zaužívané aj štedrovečerné návštevy mládencov v domoch dievok. Mali takmer charakter vohľadov: mládenci chodili v skupinkách, spievali piesne s náboženským obsahom, niekedy so sprievodom harmoniky. V dome ich počastovali. Kto mal vážne úmysly s domácou dievkou, zostal u nej a odprevadil ju na polnočnú omšu.
Štedrovečerná výslužka pre pastiera dobytka
Do 40-tych rokov chodil pred polnocou po dedine aj pastier kráv s putňú, ktorý si v tom čase vyberal časť odmeny za svoju službu. Ohlasoval sa trúbením na trúbe a plieskaním biča. Na toto znamenie mu gazdiné (majiteľky kráv) vynášali na priedomie makový, orechový či tvarohový koláč, víno a menšiu sumu peňazí (do 20-tych rokov sa pridávala i mierka obilia). Koláče ukladal pastier do putne na chrbte a víno si zlieval do demižóna alebo do bečki, chorv. v báčvicu, ktorú mu na vozíku ťahala manželka alebo pomocník.
Polnočná omša
Cestou na polnočnú omšu (puolnuoťka) pastieri pukali bičom a mládenci strieľali. S polnočnou omšou boli spojené niektoré praktiky ľúbostnej mágie. Dievčatá si veštili meno svojho nastávajúceho tak, že do troch rohov vreckovky zauzlili lístky s menami mládencov. Keď zaznel v kostole zvonček, chytila dievčina jeden z uzlov a mládenec, ktorého meno bolo v ňom, jej mal byť súdený. Ak sa dievka chcela vydať, mala sa čo najrýchlejšie vrátiť z omše domov. Keď vraj bude prvá doma, prvá bude v nasledujúcom roku i pred oltárom. Podobne gazda, ktorý chcel mať úrodu z poľa zvezenú medzi prvými, mal sa ponáhľať z kostola.
Po bohoslužbách sa pred kostolom stretávali skupinky priateľov a známych a želali si navzájom šťastné sviatky. Istý čas hrávali na kostolnej veži muzikanti z miestnej dychovky vianočné piesne.
Príchod z polnočnej omše
Po príchode domov vyšiel gazda do záhrady a potriasol stromčeky, aby dobre rodili. Znovu nakŕmil dobytok, ale rožnému statku dal najprv zožrať oblátku so zapečeným petržlenovým listom, čo malo chrániť statok od všetkých neduhov. Pri tejto príležitosti sa dobytku dávala aj hruda kamennej soli. Potom sa domáci znovu navečerali. Tradičným jedlom bývala huspenina. Pred Vianocami nerobievali zabíjačku v každom dome, preto sa dobrí susedia, príbuzní a priatelia už po polnoci pozývali navzájom na túto pochúťku: „Hodte k nam na žaladiju!“ Táto obyčaj pretrváva dodnes. Do prvých desaťročí nášho storočia si na pamiatku Kristovho rodenia ustielali v túto noc niektoré rodiny v kuchyni na slame.
zdroj: vlastivedná monografia Devínska Nová Ves, text: Zita Škovierová