Z histórie DNV: Bomby na Mikuláša 1944

Asi iba devínskonovoveskí pamätníci vedia, že pred 74 rokmi, 6. decembra 1944, priniesli bomby na Mikuláša do Devínskej Novej Vsi nešťastie, hrôzu a smrť. V ten deň bola vyslaná bombardovať Bratislavu 464. bombardovacia skupina amerického letectva. Pre veľkú oblačnosť nad cieľom – bratislavským železničným depom – sa rozhodli bombardovať príležitostný cieľ, ktorým sa stala zoraďovacia stanica v Devínskej Novej Vsi. Dvadsaťšesť bombardérov B-24 zhodilo na Devínsku Novú Ves 61 ton bômb. Prečítajte si ako dramaticky a podrobne opísal v Kronike DNV tento tragický deň očitý svedok, obecný kronikár Leopold Jablonka. Text prinášam nezmenený, s dobovou štylistikou a gramatikou.

Doplnené 7. 12. 2018 o fotografie hrobov obetí na cintoríne v DNV.

píše: Ján Žatko
poslanec miestneho zastupiteľstva DNV  

Príprava na mikulášsky večer

Dňa 6. decembra 1944 pripravoval sa v obci tradičný mikulášsky večer. Škola pripravovala mikulášsku besiedku spojenú s nádielkou v miestnosti kina „Devín“ (v tom čase to bol Hlinkov dom). V kine na javisku pripravené boli vianočky, balíčky a darčeky pre žiactvo.

Vyhlásený letecký poplach

O pol desiatej rozhlas oznamoval približovanie sa leteckých zväzov od juhu. Vyhlásený bol poplach a žiactvo – ako obvykle – rozpustené domov. Obloha bola jasná a viditeľnosť veľmi dobrá. Okolo 10:45 dosiahli hroty bombardovacích lietadiel vzdušný priestor obce. Prvé zväzy len preleteli ponad obec smerom na Viedeň. Hukot leteckých motorov občas prerývalo ťažké dunenie. Okná a dvere v budovách rinčali po detonáciách. Ľudia nerozhodne postávali na uliciach a pozorovali let bombardovacích lietadiel vo veľkých výškach sledovaných stíhačkami, ktoré zanechávali biele pruhy na oblohe. Len niektorí sa riadili podľa predpisov CPO a utiahli sa do provizórnych krytov a pivníc.

Bomby padajú na Devínsku

Niekoľko minút pred 11. hodinou – ako to kronikár sám pozoroval ďalekohľadom – neobvykle, smerom od východu bolo vidieť približovať sa mohutný zväz bombardovacích lietadiel nad vzdušný priestor obce. Tento zväz letel pomerne hodne nižšie, ako ostatné zväzy, takže bratislavské protilietadlové delostrelectvo zahájilo naň paľbu. Ďalšie zväzy objavovali sa nad Malými Karpatmi, menili výšku a smerovali nad obec. Stupňujúce výbuchy delostreleckých granátov ostro prerazil prenikavý – hlasu sirény podobný – zvuk uvoľnených bomb. Severná časť obce Kolónia, Vršky, okolie železničnej stanice, majer razom zahalili sa do mračien šedého a červenkastého prachu a plynu, ktorý v prvom momente javil sa ako les obrovských fontán. Z valiaceho sa prachu a dymu ostro vyrážali – papršlekovite – ešte do vyšších výšok tmavé predmety, škrydle, laty, trámy, tehly a hneď na to zavznela obrovská bubnová detonácia, ktorá až do vzdialenosti 800 – 1 000 metrov vyrazila okná na budovách. Takto vyleteli okná zo severnej strany aj v školskej budove (asi 800 m od miesta dopadu bomb). Za prvou takouto vlnou hneď nasledovala druhá a čoskoro aj tretia. Celá táto štvrť i s majerom inž. Alex. Polanského ostala prikrytá oblakom prachu a dymu, ktorý sa len veľmi pomaly rozchádzal, keďže bolo bezvetrie.

5 minút bombardovania

Ďalší zväz lietadiel nadletoval od juhu, letel ponad železničnú trať, ale už nezhadzoval bomby. Bombardovanie trvalo necelých 5 minút a za tento čas zhodených bolo na spomenutú severnú časť obce do 350 stredných a ťažkých trhacích bomb. Zápalné bomby zhodené neboli. Požiar v dome Štefloviča na Vrškoch pod stanicou vznikol nie – ako sa to v prvom momente myslelo – od zápalnej bomby, ale následkom plného zásahu staviska a rozbitia sporáka, v ktorom sa práve kúrilo.

Rozplynutie prachovej clony

Účinok bombardovania, po rozplynutí prachovej clony, bol príšerný. Nebolo domu v tejto štvrti, ktorý by nebol poškodený. Rozválané múry, strhnuté a odkryté strechy, husté krátery bomb, kde sa len človek pozrel, – skaza – spustošenie – mlčky žalovali. Staničná budova, stavadlo a výhybky však zasiahnuté neboli. Na koľajnice dopadli len 4 bomby a z 23 párov koľajníc pretrhli len dve. Najhustejšie dopadli bomby pred a po cieli, t. j. zasiahnuté boli domy od pomníka M. R. Štefánika smerom na Tehelňu, domky na Vrškoch a za viaduktom ako i objekty veľkostatku Alex. Polanského – terajšie štátne majetky.

Množstvo mŕtvych a ranených

Následky tohto leteckého útoku na obec boli hrozné nie len z hľadiska materiálnych škôd, ale aj z hľadiska obeti na ľudských životoch. Na mieste zabitých bolo 14 osôb. Ťažko ranených bolo 34 osôb, z nich niektorí podľahli už na ceste, niektorí v nemocniciach v Bratislave kde boli transportovaní. jedna mrtvola sa našla až po dvoch mesiacoch v troskách medzi rozváľanými múrami. Bol to Michal Brutenič z Lamača, ktorý na tunajšej železničnej stanici konal službu.

Obete aj medzi školáčkami

Pri bombardovaní usmrtené boli aj dve žiačky tunajšej školy. Bola to Mária Šteflovičová, žiačka II. B triedy, 7 ročná, dcéra Jozefa Štefloviča, železničiara. Usmrtená bola po plnom zásahu rútiacim sa domom i s mladšou sestrou a otcom Jozefom Šteflovičom. Žiačka len čo sa vrátila zo školy – po vyhlásení poplachu – začala si písať domácu úlohu pri stole, keď dôsledkom priameho zásahu, zrútil sa strop a pochoval všetkých, čo boli v dome.

Druhá obeť bola Bohumila Cingelová, žiačka IV. B triedy, 9 ročná, dcéra Jána Cingela, roľníka. Usmrtená bola bombou, ktorá dopadla na hospodársku budovu v majeri, do ktorej sa pred bombardovaním utiahla s niekoľkými emigrantami čo bývali v majeri.

Zdravotné hliadky tejto oblasti už nosili ranených na stanovište prvej pomoci, keď kronikár vo funkcii CPO dobehol na zasiahnuté miesta.

Zničené budovy majera

Cesta na železničnú stanicu a smerom na Stupavu na mnohých miestach bola rozrytá krátermi bomb. Agátová alej hneď za prvým viaduktom zasiahnutá niekoľkými bombami bola zničená. Zo západnej strany všetky hospodárske budovy Polanského veľkostatku boli odkryté a čiastočne aj zbúrané. Niekoľko bomb zasiahlo naplno zvlášť strednú čiastku majera, kde boli ubytovaní evakuovaní Ukrajinci. V troskách budov ležali dve mrtvoly. Jeden Ukrajinec ležal v kaluži krvi s rozbitou hruďou a druhá mrtvola bola už spomínaná žiačka Cingelová. Ťažšie a ľahšie ranených odnášali, alebo sprevádzali zdravotnícke hliadky CPO na blízke stanovište prvej pomoci. Niektoré ženské boli nervové zrútené. Na ich tvárach javilo sa zdesenie a nedôvera, či ešte nepríde ďalšia vlna hrôzy.

Prvá lekárska pomoc

Jedna bomba na dvore traťmajstra – vedľa stavadla – priamo zasiahla sklad cementu. Tento vyletel do vzduchu a jemne zaprášil celé okolie železničnej stanice. Medzi domy Františka Záreckého a Alojza Stejskala dopadla jedna bomba, ktorá čiastočne zrujnovala obe staviská. V dome Stejskala bola umiestnená stanica prvej pomoci pre severnú čiastku obce. Strecha a jeden roh tejto budovy boli detonáciou strhnuté. Tu býval a ordinoval miestny lekár Dr. Štefan Benko, ktorý sa len v poslednom okamihu zachránil v pivnici budovy aj s pacientami. Ordinačná sieň, čakáreň a tiež aj byt lekára bol značne zdemolovaný. Napriek tomu tu sa prevádzala prvá pomoc. V malej predizbe na nositkách – medzi sutinami – ležali traja ťažko ranení lebo do ordinačnej miestnosti a bytu lekára sa už nevpratali. Z týchto jeden muž, menom J. Bielik, traťový robotník zo Šajdik Humeniec, mal črepinami bomby rozbité obe nohy v kolenách a chrbticu. Zomrel pri nakladaní do sanitného auta, ktoré prišlo z Bratislavy. Jedna žena, emigrantka bola ťažko poranená na kríže, ležala bezvedomia a bola odvezená do nemocnice s ostatnými ľahšie ranenými.

V preplnenej ordinácii pracoval lekár Dr. Štefan Benko so synom Jozefom Benkom, medikom. Prvá pomoc poskytovala sa aj v staničnej budove, kde ošetroval jeden vojenský lekár nemeckej národnosti vyslaný z Bratislavy na pomoc. Staničnú budovu opustil staničný personál len keď už bomby padali a práve preto skladník František Granec bol usmrtený na úteku, pri dome Jána Heidingera, kde dopadlo najviac bomb. Na tomto mieste bola ranených viac železničiarov. Tu bol najdený – ako to už bolo spomenuté – po dvoch mesiacoch nezvestný Michal Brutenič, železničiar z Lamača, zavalený v medzierke medzi zasiahnutými domami Štefloviča a Šubína.

Štyri bomby dopadli na koľajnice medzi stanicou a Tehelňou. Premávka však nebola prerušená úplne, lebo vlaky mohli prechádzať bočnými koľajnicami. Zasiahnuté koľajnice na hlavnej linke boli popretrhávané a pokrútené. Vozový park však zasiahnutý nebol.

Poškodený Hlinkov dom

Jedna bomba explodovala na ceste tesne pred budovou Sokolovne (v tom čase Hlinkov dom s kinom „Devín“). Strecha, okná, dvere budovy boli vytrhané, strop nad javiskom preborený, kinostroj však ostal nepoškodený. 600 vianočiek pripravených ako mikulášska nádielka pre školské deti, ktoré mali byť práve v ten deň večer v rámci besiedky rozdané, bolo zasypaných na javisku zrúteným stropom.

Spustošená Kolónia

Najviac pustošili bomby v ďalšom úseku smerom na Tehelňu. Podľa smeru letu bombardovacích lietadiel a dopadu bomb možno súdiť, že útočným cieľom leteckých rojov bol husto obsadený železničný vozňový park, staničná budova, výhybky a stavadlo. Bomby z prvého roja útočiacich lietadiel boli však predčasne uvoľnené, takže väčšina ich dopadla pred ciel, na obytnú štvrť. Bomby z ďalších rojov boli zas oneskorene uvoľnené, dopadli za cieľ na obytnú štvrť menovanú Vršky. Rozpad dopadnutých bomb do hĺbky smerom východ-západ bol cca 400 m, do šírky – smer sever-juh – činil cca 800 m.

Naplno zasiahnutý dom Jozefa Štefloviča vedľa hradskej do Stupavy bol vzdialený viac než 200 m od trati. Majiteľ domu s rodinou bol privalený zrúteným stropom budovy a len s veľkou námahou záchranárov podarilo sa strop nadvihnúť a zasiahnutých z trosiek vyprostiť. Menovaný otec rodiny i s dcérou utrpeli ťažké úrazy a obaja zomreli na voze cestou do nemocnice.

Zachránení ľudia v pivnici

Naproti v dome Mateja Encingera v malej pivnici utiahlo sa pri nálete do 30 ľudí. Bomba dopadla tesne vedľa budovy, asi dva a pol metra od základného pivničného múru budovy. Bomba dom zdemolovala, ale ľuďom, čo boli v pivničnom kryte – okrem veľkého strachu nič sa nestalo. Na železničné pozemky medzi medzi hradskou a traťou dopadlo mnoho bomb. Vzdialenosť bombových kráterov bola niekde sotva 3 – 4 m. Priemer kráterov sa kolísal od 4 – 8 metrov.

Zničené domy

Domy: Valoša Šubína, Františka Záreckého, Štefana Hannyho boli úplne zničené. Skoro na všetkých ostatných domoch na Kolónii boli konštrukcie striech strhnuté alebo pohnuté, stropy tlakom nadvihnuté, dvere i obloky niekde i s rámami vytrhané, múry dopukané, vakovka opadaná a všade hromady škridľových črepín. Vedlajšie hospodárske stavby pri domoch boli tiež na mnohých miestach celkom zmetené, ploty pováľané, ovocné stromy v záhradách črepinami popretínané. Skaza a pustošenie javili sa na každom kroku.

Podobný obraz pustošenia bolo vidieť na druhej strane trati – na Vrškoch – oproti staničnej budovy a stavadla. Na túto čiastku obce dopadlo tiež mnoho bomb oneskorene uvoľnených. Niektoré dopadli aj 300 metrov od cieľa, t. j. od traťovej linky. Priamo boli zasiahnuté domy: Michala Ebringera, kde bol hostinec, filiálka Potravného družstva, dom Petra a Pavla Kronauera, Juliusa Vlka, Štefana Štefloviča, Karola Heidingera, Ondreja Póšu, Jozefa Ouzkého, Michala Besedu a iné.

Zachránení ľudia v nedokončenom kryte

Jedna bomba dopadla na filiálku Potravného družstva, rozvalila až do základov všetky štyri múry budovy a rozmetala tovar. Myslelo sa, že pod troskami sú pochovaní aj ľudia čo boli v obchode alebo vychádzali z vedľajšieho hostinca Jána Ebringera. Aj keď budova bola naplno zasiahnutá a v jej blízkosti bolo viac ľudí – podivne – nebol tu nikto ani poranený. Z iniciatívy Mikuláša Žiaka, prednostu staničného colného úradu niekoľko občanov vybudovalo si u Petra Kronauera spoločný chodbový kryt. Tento kryt siahal pod záhradu Jaroslava Ryšánka a mal spojenie so studňou. V deň bombardovania kryt nebol ešte celkom hotový, ale pri poplachu naplnil sa do posledného miesta. Tesne pri vchode do krytu z jednej i druhej strany dopadli dve bomby. Konštrukcia krytu po explóziach sa síce nebezpečne pohla ale predsa odolala natoľko, že kryt sa nezavalil a vzdušný tlak sa vyrovnal cez studňu. Mimo strachu sa ľuďom v kryte nič nestalo.

Požiar z rozmetaného sporáka

V dome Štefana Štefloviča rozmetala bomba nie len strechu a múry ale aj nábytok a šporák v ktorom sa práve kúrilo. Z rozmetaného ohňa sporáka vznikol menší požiar, ktorý však pohotová požiarna hliadka CPO hneď v zárodku lokalizovala.

Z tejto hrôzy ľud spamätal sa len okolo 2. hodiny odpoludnia. Mnohí počítali s tým, že nálet sa bude opakovať. Na poludnie preletelo ponad obec – pomerne nízko – jedno americké pozorovacie lietadlo. Ľud bol znovu poplašení a teraz už ale všetko utekalo smerom na Slovinec. Že nálet bude opakovaný počítalo sa preto, lebo cieľ – stanicu a trať – neboli plno zasiahnuté a na koľajniciach parkovalo stále veľmi mnoho železničných vozňov. Dôsledkom zbombardovania zriadovacieho nádražia za Bratislavou vozňová frekvencia na tunajšej stanici sa zo dňa na deň stupňovala.

Záchranné práce

Keď rozhlasom bolo oznámené, že lietadlá sa stiahli na svoje základne, ľud bez meškania a rozkazu dal sa do záchranných prác, nečakal na úradné príkazy a výzvy. Najprv bolo treba uvoľniť cesty, odstrániť trosky na nich a zasypať jamy po bombách. Mobilizované boli všetky povozy na zvážanie nábytku a zvrškov z rozbitých domov. Celá obec bola na nohách. Nepretržité rady ručných vozíkov, kár, táčok odvážalo batožinu z bombardovaných miest do južnej čiastky obce, na Slovinec a na Grbu. Spoluobčania ochotne prijali vybombardovaných. Niekoľko rodín dočasne ubytovaných bolo v starej škole (vedľa obecného domu MNV) a obecnom chudobinci.

Účinky bombardovania a toto sťahovanie zachytila na film aj filmová spoločnosť „Nástup“ a neskoršie v žurnáloch premietala na Slovensku.

Odhadované celkové škody

Podľa priznania postihnutých škody boli odhadnuté na 7 až 8 miliónov korún. Mnohé rodinné domky, ktorých majitelia boli vysťahovaní do Čiech a byty boli len v prenájme, ostali v poškodenom stave, s odkrytými strechami a vytrhanými oblokmi a dvermi ešte mnoho mesiacov, dážď a sneh pokračovali v skazonosnom diele.

Odpratávacie práce u tých domoch, ktorým majitelia boli v obci, trvali až do Vianoc. Do niektorých menej poškodených domkov majitelia sa znovu nasťahovali s obavou však, že nálet sa bude opakovať.

Obraz skazy hneď po bombardovaní bol zachytený čiastočne aj fotografický. Album s 50 fotografiami tvorí prílohu a nachádza sa v archíve kroniky.

Hroby obetí na cintoríne v Devínskej Novej Vsi

Pripájam fotografie Evy Vargovej z roku 2018 na ktorých sú hroby a náhrobky obetí bombardovania na cintoríne v Devínskej Novej Vsi.

zdroj textu: Kronika DNV