Bobor európsky je najväčší európsky hlodavec. Z územia Slovenska vymizol niekedy v polovici 19. storočia. Vrátil sa iba celkom nedávno, pred pár desiatkami rokov. Vrátil sa práve k nám, do Devínskej Novej Vsi. Odvtedy ten, kto má dostatok trpezlivosti, môže skúmať život bobra. Kedy sa to vlastne všetko začalo?
Ako to všetko začalo
Celý príbeh priateľstva trojice chlapcov Tomáša Hulíka, Fedora Čiampora a Andyho Šuteka s kolóniou bobrov v Devínskej Novej Vsi začal pred 21 rokmi. Environmentalistka Katka Zlochová prišla vtedy s bombastickou správou, že našla pri rieke Morava bobrie ohryzy stromov. Chlapci sa to rozhodli preskúmať. Bobry naozaj našli, bobry naozaj videli, s bobrami sa dokonca skamarátili. Toto ich kamarátstvo trvalo dlhých sedem rokov a strávili podľa Tomáša s bobrami tisíc prebdených nocí. Za ten čas sa im podarilo nazhromaždiť množstvo fotografií a videozáznamov, za ten čas sa im podarilo s plachými bobrami skamarátiť.
Život bobra
Z najlepších fotografií vytvorili putovnú výstavu s názvom Život bobra, s ktorou prešli viaceré slovenské mestá. V Devínskej Novej Vsi sa s ňou predstavili najskôr pred 10 rokmi a teraz sú tu opäť. Vystavené fotografie môžete teraz aj vy obdivovať v Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku na Istrijskej 68. Na slávnostnej vernisáži v stredu 21. februára sa zúčastnili aj všetci traja autori fotografií. Tomáš Hulík pri tej príležitosti povedal, ako ho dojali slová malého chlapca na jednej výstave, ktorý fotografie komentoval slovami:
Keď sa znova narodím, chcem byť bobrom.
Bobry sú stále tu
Na vernisáži sa zúčastnila aj už spomínaná Katka Zlochová. Paradoxne, aj keď ona bola iniciátorom „honu“ na bobrov, ona ich na rozdiel od chlapcov nikdy naživo nevidela. Až doteraz. Presne v ten deň, keď sa konala vernisáž, stretla počas prechádzky na sútoku Moravy s potokom Malina statného bobra. Za bieleho dňa. Takže milovníci prírody tešte sa, bobry z Devínskej Novej Vsi ešte stále nezmizli.
Život bobra na popisoch
Na výstave môžete obdivovať nielen nádherné fotografie bobrov z bezprostrednej blízkosti, ale zaujímavé sú aj popisy obrázkov. Dozviete sa z nich nielen veľa zaujímavých faktov zo života bobrov, ale zistíte, že autori fotografií majú aj veľký zmysel pre humor. Veď posúďte sami:
Jedna z prvých fotiek bobra. Písal sa rok 1997. Vtedy nám bobor buď utekal, alebo bol potopený alebo plieskal chvostom o hladinu.
Nevieme nad čím bobor premýšľa, ale podľa našej skúsenosti nad tým, čo by asi zožral.
Bobry sa pri stretnutí s poľovníkom postavia na zadné nohy, predné labky spoja k sebe, akoby sa modlili a smutnými očkami čakajú na ortieľ o ich prežití, vraví legenda.
Naša kamarátka Ráchel sa po ôsmych rokoch našich návštev v jej teritóriu cítila byť modelkou a veľkou filmovou hviezdou.
Bobry majú vlastne tri základné činnosti: žranie, žranie a hľadanie niečoho pod zub.
Počas povodní, keď majú bobry vytopené nory, zdržujú sa na dočasnom útočisku. Veľmi pohodlné to asi nie je.
V bobrej rodinke sa o výchovu mláďat starajú aj starší súrodenci. Funguje tu „škôlka“, kde učia bobríkov plávať, potápať sa a vyberať si správnu halúzku na zožranie.
Bobor ročne spracuje až 4 tony dreva. Nie je to až tak veľa, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeden strom váži až niekoľko sto kilogramov.
Biely topoľ je veľkou pochúťkou… Treba sa dokonale poobzerať aby ani kúsok kôry nevyšiel nazmar.
Bobrie chrúmanie halúzok pripomína písací stroj, iba na konci každého riadka chýba „cink“.
Bobor je aktívny celú zimu. Robí si zásoby na zimu a keď ich zožerie, musí za potravou aj na studený ľad.
Hlad vyháňa rodinku aj na sneh. Aby im nezamrzla voda pred norou, tak ľad neustále okusujú.
Slnko zapadá, bobry sa zobudili a začínajú byť aktívne.
Pri vychádzajúcom slnku sa treba dôkladne očistiť, ide sa spať.
Bobor sa vie veľmi dobre schovať. Niekedy môžete ísť meter od neho a pokiaľ nehryzie, ani si ho nevšimnete.
Vchod do nory majú bobry kvôli bezpečnosti vždy pod vodou.
Strom je dole, ide sa odkôrovať. Keď zožerú všetku kôru, ani drevo nevyjde navnivoč. Bobry ho použijú ako stavebný materiál na hrady, hate a hrádze.
Bobor pod vodou vydrží niekoľko minút, v extrémnych prípadoch až 20 minút.
V lete, keď slnko zapadá veľmi neskoro, nie je zvláštnosťou vidieť bobra aj za denného svetla.
Značkovanie bobrieho teritória. Bobor si nahrnie malý kopček, ktorý označí pachom z pižmových žliaz.
Aj keď bobor vyzerá veľmi ťarbavo, pri úniku pred nebezpečenstvom dokáže na krátku vzdialenosť vyvinúť úžasnú rýchlosť.
Život bobra v rozhovore Karola Sudora s Tomášom Hulíkom
Prečítajte si aj rozhovor Karola Sudora s Tomášom Hulíkom spred 10 rokov o živote bobrov. Stojí za prečítanie.
