Istý kňaz povedal v kázni, že svätí ľudia často zomierajú v deň svojich narodenín. Bolo to na zádušnej svätej omši slúženej za Martina Lacka a ja môžem zodpovedne prehlásiť, že tieto slová v Martinovom prípade stopercentne platia. Dnes, 1. januára 2018, by sa Martin dožil 58 rokov, no pred deviatimi rokmi nás predišiel do večnosti. Bolo to 1. januára 2009, presne v deň jeho narodenín.
Martina som spoznal v Devínskej Novej Vsi. Patrili sme do tej istej generácie, ktorá sa v rokoch 1988 – 1989 prisťahovala na sídliská Podhorské a Kostolné. Mali sme deti v rovnakom veku, ktoré chodili do tej istej školy. Stretávali sme sa pravidelne v nedeľu pred kostolom Ducha Svätého a ešte dlho po svätej omši sme spoločne s ďalšími rodinami debatovali na kostolnom kopci.
Dostali sme sa spoločne aj do miestneho zastupiteľstva a miestnej rady. Martina si vážili všetci poslanci a poslankyne, bez ohľadu na to, ktorú politickú stranu v zastupiteľstve zastupovali. Martin bol prototypom lokálneho politika, ktorí nám dnes tak veľmi chýbajú. Pri svojom rozhodovaní v zastupiteľstve naozaj myslel iba na záujmy svojich spoluobčanov a nie na svoje vlastné. Pamätám si ako dnes, že v tých prastarých časoch, keď ešte nejestvoval internet, sme spoločne na kolene vyrábali plátok, ktorý sme nazvali Informácie z radnice. Do tohto čiernobieleho nedokonalého letáčika sme sa snažili dostať najzaujímavejšie informácie z každého rokovania miestneho zastupiteľstva a roznášali sme ho osobne do poštových schránok ľudí, ktorí o takúto službu prejavili záujem.
Dodnes si rád spomínam na spoločnú dovolenku, ktorú sme strávili v Chorvátsku. Tiež to už bolo veľmi dávno, keď boli naše deti malé. Päť rodín z Devínskej Novej Vsi si prenajalo jednu vilu neďaleko pobrežia a deti tam prežili nezabudnuteľné chvíle.
Bol to pre mňa šok, keď som sa dozvedel, že Martin je nevyliečiteľne chorý. Bolo to ešte v čase, keď jeho tri deti Katka, Veronika a Ondrej boli veľmi malé. Martin sa však nevzdal. Bojoval statočne so svojou chorobou a najväčšou oporou v tomto období bol pre neho okrem manželky Ivetky Boh. Svoj boj však zvádzal nie kvôli sebe ale kvôli svojim deťom. Nechcel tu zanechať svoju manželku samu s malými deťmi, ale chcel jej pri ich výchove čo najdlhšie pomáhať. S Božou pomocou sa mu to aj podarilo a ešte 17 rokov potom ako mu lekári povedali, že má pred sebou už iba mesiac života, strávil medzi nami.
Moja najdojemnejšia spomienka na Martina je z obdobia, keď sa už lúčil s týmto svetom. Asi tri týždne pred jeho smrťou nás s manželkou pozval na návštevu. Zdal sa mi vzhľadom na jeho zdravotný stav úplne v poriadku. Bol čulý a veselý, neležal v posteli, myseľ mal úplne jasnú. Až z rozhovoru sme pochopili, že zariaďuje posledné potrebné veci a že už sám cíti, že je na odchode. Naozaj, o tri týždne od nás odišiel. Som presvedčený, že je to tak, ako spomínal ten kňaz na jeho zádušnej omši. Martin sa na nás už pozerá z neba.
Kto ste ho poznali, venujte mu v tieto dni krátku modlitbu a tichú spomienku.
Ján Žatko