V našej spoločnosti sa už ľudia neučia preto, aby niečo naozaj vedeli, aby viac svetu rozumeli, dokázali veci lepšie posúdiť a dosiahli skutočnú múdrosť. Učia sa len pre učenie samotné, pre potrebné testy a doklady o absolvovaní školy. Cieľom vedomostnej spoločnosti už nie je ani múdrosť, ani sebapoznanie, ani duchovné preskúmanie sveta a jeho zákonov. Jej cieľom je bezproblémovo fungujúci, prispôsobivý, mobilný a tímom zviazaný pracovník, ktorý zabudol myslieť vlastnou hlavou, ale o to poslušnejšie sa zaraďuje do sietí trhu, globalizácie a sociálneho inžinierstva. Dnešná doba upriamuje pozornosť na veci namiesto na ľudí, na masy namiesto na individuality, na vonkajší úžitok namiesto na vnútornú krásu a zážitok. Zo škôl sa vytratilo umenie, literatúra sa zredukovala na zoznam mien a názvov diel. Človek sa zredukoval na anatomickú kostru, príroda na mŕtvu hmotu, dejiny na znôšku dátumov a faktov. Obsah učiva narastá a žiaci rozumejú svetu čoraz menej. S množstvom nových informácií sa objavujú na školách nové predmety, ktoré zaťažujú hlavy žiakov ďalšími informáciami a etickými heslami. Naivne veríme, že tak vychováme mravnú osobnosť.
Xénia Činčurová, vysokoškolská učiteľka
píše: Jonáš z Devínskej
… a táto mravná osobnosť, ktorá nechápe a nevie ako fungujú základné pravidlá podstatné pre chod bežného života. Nevidí veci v súvislostiach. Nevie zaradiť naučené frázy do bežného života. Nejaví záujem o nich vedieť viac, lebo nevidí súvislosti. Spolieha sa na rodičov prípadne známych, lebo kamarát, brat, sesternica. Odbornosť stráca ilúzie o návratnosti. V takejto dobe žijeme.
A vidieť to hlavne vo verejnom živote, verejnej správe. Základ, ktorý by sme si mali udržiavať a chrániť, ako oko v tej našej fundovanej, informáciami nabitej hlave, základ nášho žitia, spravovania nášho vzdelávania, našich vecí, spravovania našich financií, zveľaďovania a spravovania nášho okolia, našej kultúry, športu…
Uvediem len maličké príklady
Platíme dane, sú rôzne druhy daní – teraz sa zamyslíme, vieme? Tak vytiahneme jednu – daň z nehnuteľnosti. Kto ju spravuje? Za čo vlastne platím? Ako efektívne sa s ňou hospodári? Zdanlivo jednoduchá vec, že? Keď sa sťažujeme, že platíme veľké dane, vieme prečo sa vlastne sťažujeme?
Výplatná páska, fú, človek by povedal, veď základ, naše financie. Vieme ju čítať? Vieme kde aké odvody, aké poplatky platíme? Za čo vlastne platíme? Ako efektívne sa s našimi poplatkami hospodári? Na čo máme právo za zaplatené poplatky v zdravotníctve, školstve, sociálnych veciach? Čo môžeme, nie mali by sme navrhovať, meniť, skúšať, informovať, pýtať sa, lebo naše financie? Keď sa teda sťažujeme, že máme nefunkčnú správu, nefunkčné zdravotníctvo, vieme prečo sa vlastne sťažujeme?
Vzdelanie slovami ľudí, ktorých by sme sa mali pýtať viac
Skutočné vzdelanie však nie je účelové a roztrieštene reagujúce na náhle požiadavky trhu či vládnych programov. Musí byť súvislé a zakotvené v kultúrnych tradíciách, ktoré človeka formujú a umožňujú mu byť nezávislým na diktáte doby a módy. Musí ísť o program sebavzdelávania človeka, formovania a rozvíjania jeho tela, duše a ducha, ktorý vedie k rozvoju individuality a k sebavedomej účasti na živote obce a jej kultúre. Vzdelanie nemá primárne slúžiť trhu, ale sebapoznaniu. Jeho cieľom by malo byť pochopenie ľudskej existencie. Má viesť k slobode osobnosti, nie k poslušnému zaradeniu sa do trhového mechanizmu a bezmyšlienkovitej akceptácii spoločenských ideológií.
Xénia Činčurová, vysokoškolská učiteľka
Vzdelanie kedysi súviselo s ambíciou dokázať, že domnelé istoty doby sú iluzívne. Spoločnosť, ktorá v mene domnelej efektivity a oslnená predstavou, že všetko môže podriadiť kontrole ekonomického pohľadu, osekáva slobodu myslenia, čím sa pripravuje o možnosť rozpoznať ilúzie ako ilúzie, sa upísala nevzdelanosti, nech už si vo svojich databázach zhromaždila akúkoľvek sumu vedomostí. To, čo sa realizuje vo vedení vedomostnej spoločnosti, je v skutočnosti len sebavedomá nevzdelanosť.