Božie narodenie, 25. december, je dňom narodenia Ježiša Krista. Tento deň je tradične najväčší vianočný sviatok. V minulosti sa v domácnosti vykonávali iba drobné práce, lebo ináč by to znamenalo nešťastie. Tieto tradície sa zachovávali aj v Devínskej Novej Vsi. Zachytila ich Zita Škovierová vo vlastivednej monografii Devínska Nová Ves, ktorú zostavil Viliam Pokorný a kolektív a vydala ju mestská časť Devínska Nová Ves v roku 1995. Prečítajte si posledný zo série vianočných príspevkov z histórie Devínskej Novej Vsi.
píše: Ján Žatko
Božie narodenie
V prvý vianočný sviatok, Božie narodenie (Buóže naroďiéňe), platil zákaz akýchkoľvek návštev. Tento zvyk sa striktne dodržiaval, i keď hrozba, že cudziemu návštevníkovi namažú domáci vlasy medom „Ťemo vam dat mieda na glávu„, má skôr žartovný charakter. Vo všeobecnosti sa dbalo, aby bola v tento deň rodina doma a aby sa vykonávali iba nevyhnutné práce (zametanie, čistenie, šitie, niekde i varenie a umývanie riadu boli zakázané). Tradičným jedlom bolo bravčové mäso s kapustou, pripravené už v predchádzajúci deň.
Sviatok svätého Štefana
Na druhý vianočný sviatok (Štiéfaňe) už bolo dovolené vykonávať domáce práce: gazdiné umyli riad, pozametali a varili, muži vyčistili maštale a stajne. Časť obilia zo Štedrého večera sa pridala do krmu pre hydinu a seno sa dalo zožrať dobytku.
Popoludní chodili príbuzní a susedia vinšovať Štefanom k meninám:
Vinšujem ti svietoga Štiefana,
ki je ti bíl patruonuom pri tvojiem krsti
neka ti je i kad budeš umiral!
Keďže toto meno bolo pomerne časté, chodila popoludní vyhrávať Štefanom pod okná často celá dychová kapela a mladí si na ulici aj zatancovali. Podobné vyhrávanie menovcom bolo zaužívané i na deň Jána a Tomáša.
Ukončenie služby paholkov
Na Štefana končila služba mládencom, ktorí ako sluhovia (pasáci, štrajmli, starší pacholci) pracovali s dobytkom a koňmi u sedlákú. Popoludní im hospodári vyplatili celoročný plat a obdarovali ich fľašou vína. Gazdiná im darovala veľký, farebnými stuhami ozdobený kruhový koláč (vrtáň). Sluha si ho niesol domov na chrbte, nastoknutý na palici alebo uviazaný na remeni. Koláč bol dokladom jeho dobrej práce, spokojnosti s ňou, ale aj prejavom zámožnosti roľníkov (čím vječí sedlák, tím vječí vrtáň). Ak bol spokojný so službou sluha i jeho zamestnávatelia, zjednali sa aj na ďalší rok (na Štefana – každí sluha hledá pána). V tento deň sa do roku 1918 navracala domov aj slobodná mládež, ktorá chodila slúžiť na územie dnešného Rakúska.
Sviatok svätého Jána
Na Iváňe (27. decembra) si ľudia dávali v kostole posviacať víno a niektorí aj jabĺčka. Takémuto vínu a jablkám sa pripisoval ochranný a liečivý účinok, preto z nich každý domáci po troške užil a zvyšok sa odkladal pre prípad ochorenia.
Sviatok svätých neviniatok
Na Mláďata, chorv. Nekríva dičica (28. decembra) bývala v obci šlehačka, chorv. šibaňe. Chlapci a mládenci od včasného rána do poludnia chodili vyšibať vŕbovým korbáčom svoje vrstovníčky. Aj keď mala obyčaj náboženskú motiváciu (spomienka na vraždenie detí v Betleheme), dotyk rastlín mal zrejme zabezpečiť dievčatám zdravie a šikovnosť. Svedčí o tom prednášané želanie: „Šibi – ribi, da neoprašiviš!“ alebo „Šibi – ribi, da bi ovie ručenke dobro diélale, da bi ovie noženke dobro bzíkale!“
Mladších chlapcov domáci odmenili orechami a sladkosťami z vianočného stromčeka. Od 30-tych rokov obyčaj šibania v deň Mláďatiek začala ustupovať.
